"Hmmm."
Tiché klepotanie prstov.
"Ako by som to povedal -."
Zle zakrývaný naštvaný vzdych.
"Vieš John, nie je to tak, ako to vyzerá."
Pohľad na očividne veľmi drahé, čipkované, nie zrovna mužské prádlo pohodené na Johnovom kresle.
"Stále to nie je tak, ako to vyzerá!"
Na Johnovom kresle, ktoré miloval, hoci pamätalo ešte Juraja VI, ako hlavu štátu.
"Prečo...."
Na Johnovom kresle, ktoré bolo obhorené a z ktorého začali vykukovať pružiny.
Keď zrazu!
Letiaca dlažobná kocka, čo preletela oknom.
"A ak si doteraz neveril, toto ťa snáď presvedčilo."
...
"Čo to má znamenať, Sherlock!" vyštekol John.
"Hm, očividne máme prípad, ale domnievam sa, že ho vyriešim, kým nám spravíš čaj."
"Fajn." Povzdych. "Ja urobím čaj. Ty vyriešiš toto tu. A prosím ťa, prosím. Nehovor mi, že si sem niekoho vodíš, kým nie som doma."
Sherlock pretočil oči: "Samozrejme, že nie, John. Keby tomu bolo tak, rozhodne by si na to tak ľahko neprišiel."
John zavrel oči a zaklonil hlavu, snáď aby to lepšie predýchal.
"Takže čo to je, nemilosrdná pyromanka, čo sa najprv vyhráža a ako podpis nechá na mieste činu svoje nohavičky?"
"Nie John, môže sa zdať, že tieto veci spolu súvisia, ale nie je tomu tak."
"Nech je to ako chce, povedal si, že to vyriešiš," odpochodoval John do kuchyne, "a ja potrebujem nové kreslo."
"Ale no tak John, bolo to len staré kreslo. Stále môžeš sedieť na gauči."
"Ten je buď zahádzaný papiermi a dôkazmi, alebo na ňom vylehávaš ty," štuchol John detektíva do ramena.
"To nie je nič, s čím by sa nedalo operovať. Ja sa ti pokojne posuniem, aby si mohol ležať vedľa mňa," usmial sa detektív, s podivnou iskrou v očiach.
"Sherlock, dík za tak veľkorysú ponuku, ale v rámci dobrých mravov ju budem musieť odmietnuť."
Sherlock sa teatrálne zamyslel, akoby nad tou odpoveďou už dávno nepremýšľal.
"V tom prípade," svižne skočil do svojho koženého kresla pri krbe, "môže sedieť práve tu!" Sherlock poklepkal dlaňou po svojom stehne.
Johnovi vypadla z rúk jemne zdobená porcelánová šálka na čaj: "Prekrista, Sherlock!"
...
Sedeli oproti sebe, John sa odmietal presunúť na gauč, (z rôznych dôvodov) a preto teraz sedel na jedálenskej stoličke, ktorou starostlivo nahradil svoje milované kreslo pri krbe. Oheň z krbu príjemne hrial, čo pomáhalo jeho namáhaným kĺbom, či občas sa ozývajúcej boľavej nohe. S riadkami novín v jeho rukách sa ponáral do diania vo veľkom meste, ktoré teraz máčal studený jesenný dážď. Sherlock sedel oproti nemu, nervózne poklepával nohou. Ruku nedbalo položenú na kresle, podopierajúc pravé líce si nenápadne okusoval kožu na prste. Jeho oči skenovali Johna odhora až dolu, a zase naspäť. Stále dookola. V očiach čosi zvláštne, akoby....
Niečo nebolo v poriadku. Johnovi to celé prišlo nezmyselné, ale tušil, čo za tým všetkým môže byť. A rozhodne nechcel v tomto divadielku hrať hlavnú rolu.
Strata jeho kresla ho pochopiteľne veľmi mrzela. Zvykol si naň, bolo vysedené presne podľa tvaru jeho tela, príjemne ho pohltilo a hrialo, ponúkalo okúsi náruč. Za kreslom mu bolo rozhodne clivo. Ale tá vec-.
John sa opäť zhlboka nadýchol.
Tá vec, to prádlo... John sa snažil potlačiť začervenanie. Naskočila mu v hlave tisícka možností, ako sa mohli tie nohavičky dostať na jeho kreslo, do ich bytu a, kurva, čo robila dámska bielizeň v byte dvoch mužov??! Pani Hudsonová, pri všetkej úcte, zrejme neholdovala zrovna takým kúskom oblečenia, a Johnove rozhodne neboli. A prečo ho to vôbec tak vyviedlo z miery! John sa preklial, už tuctýkrát za dnešné doobedie. Nemohol, ani za nič na svete, ani keby ho mučili, nesmel, zakázal si čo i len náznakom prezradiť, že strata jeho kresla ho nenaštvala ani zďaleka tak, ako ten drobný kúsok až moc provokatívnej látky. A kde vlastne zmizli?
V prvom momente mu napadla Irene. John vedel, že je to špeciálna žena. Pre Sherlocka. Hoci si bol John takmer na sto percent istý, že Sherlock nie je schopný takého citu, po ktorom Irene napriek svojej orientácií neskonale prahla, vyvolávalo v ňom meno tej ženy... žiarlivosť?
John sa zakuckal, potriasol hlavou. Kurva, už len to, pomyslel si.
Ale klamať samému sebe. Bolo tak nejak. Zbytočné. A hlúpe.
Sherlock ho medzitým pozoroval. Dobre vedel, čo robí, hoci s tajomstvom v žilách nie tak dokonale odhadoval každú Johnovu reakciu, oh, len si musí dávať pozor aby...
Sherlock tak nejak očakával, že sa John bude správať troška... inak. Do čerta, pomyslel si, odkedy je John schopný reagovať inak, ako by som predpokladal. Hm. Usmial sa. Takže to hrá. Hrá to. Hrá, že si nič nevšimol. Že mu to neprekáža. Sherlockova malá volavka. V tom prípade, mu treba dopomôcť.
Sherlock vstal, prešiel dlhými krokmi do kuchyne a do pripraveného čaju nalial trocha dobrého rumu. John to mal rád, a v tomto sychravom počasí, na prelome novembra a decembra sa to doktorovi priam žiadalo.
"Opatrne," upozornil, keď podával Johnovi teplú šálku. Len tak mimochodom ho poklepal po pleci a John sebou trhol, a v duchu zanadával.
Toto bola jedna z vecí, ktorú si John všímal posledných pár mesiacov. Sherlock začal byť.... pomerne dosť kontaktný. John si to spočiatku nevšímal, až kým si nevyslúžil jeden z tých veľavravných pohľadov od pani Hudsonovej, keď vyriešili prípad a Sherlock doslova vystískal Johna vo vstupnej chodbičke ich spoločného bytu na Baker street. Keby sa jednalo o niekoho iného, nik by sa na tým nepozastavil. Ale toto bol Sherlock. Ten Sherlock. Náš Sherlock, usmial sa na sekundu John. Rýchlo zahnal ten pocit kamsi do seba. Či sa jednalo o letmé dotyky, zatiaľ čo písal John na svoj blog, alebo to, že Sherlock absolútne nerešpektoval akýkoľvek osobný priestor a kedy sa len dalo, stál od Johna sotva na špičku nosu... John ich všetky vnímal. A oh bože, ako ho len dokázali vyviesť z miery.
John po dlhých úvahách - bezsenných nociach, v zápale tlkotu srdca vždy, keď Sherlock vzal jeho ruku do dlane snáď s prísľubom dedukcie - rozhodol sa doktor zakopať tento nový pocit hlboko, tak hlboko, akoby sám chcel naň zabudnúť. Nemohol dovoliť, aby čokoľvek zničilo jeho priateľstvo so Sherlockom. Ani jeho nemravné predstavy.
Odpil si z príjemne voňajúceho čaju, hoci to Sherlock troška prehnal s alkoholom.
Musel zabudnúť. Sám seba presviedčal, že chce zabudnúť. Hoci myšlienky, ktoré občas zaplnili jeho myseľ, tie nemravné obrazy, ktoré sa mu vynárali v mysli vždy, keď obloha potemnela a vyšli hviezdy, ktoré z toho prekliateho Londýna takmer nebolo vidieť... Vždy v nich videl-
Odkašľal si. Rázne. A znova odpil z čaju. Cítil, ako sa mu teplo a alkohol príjemne rozliali telom.
Sherlock premýšľal. A nebyť toho jedovatého pocitu, ktorý mu obmedzoval mozog, možno by rozprava s jeho dobrým doktorom napredovala inak...
"Sherlock, ak budeš na mňa stále zízať a nebudeš pri tom žmurkať, vyschnú ti oči," povedal John akoby mimochodom spoza novín.
"Zízanie je moje práca, zízanie je to, čo mi pomáha zabaviť sa v tomto svete akváriových rybiek, John."
"Fajn, možno by si si mohol vybrať iný objekt svojho pozorovania."
"Iný je nudný," posťažoval sa. Johnovi sa tá odpoveď javila snáď ako kompliment. Sherlock sa uškrnul, veľmi nebadane. Snahou zakryť rozpaky, načiahol sa John po šálke rumového čaju. Stále je tam toho alkoholu akosi priveľa. Chcelo by to ďalšiu šálku. Teda, ďalšiu ďalšiu šálku.
"Zabav ma, John," nadhodil medovo detektívny konzultant a rozopol si prvé dva gombíky na svojej bledej košeli, ktorá dotvárala neodolateľný kontrast k jeho tmavým vlnitým vlasom. Oprel sa hlbšie do kresla, ruky uvoľnené na opierkach, nohy nonšalantne prekrížené jedna cez druhú.
"Hmmm. Nie," odvrkol. "Rozhodne nestojím o ponižovanie."
"To nie je mojím cieľom, John. Skús to. Pozri sa na mňa. Zízaj. A povedz mi, čo vidíš."
John odložil noviny a pretrel si viečka. Prečo ho musí tak trápiť. John sa narovnal na stoličke, teplo z krbu mu hladilo tvár a akosi efektívnejšie účinkovalo na alkohol v jeho krvi. Pozrel na dno šálky - posledné kvapky lemovali dno. Letmý pohľad na svojho oproti-sediaceho a už si to mieril priamo do kuchyne, po ďalšiu ďalšiu šálku čaju s rumom. Teda. Rum, po ďalší rum. Čistý. To ale Sherlock nemusel vedieť. Vrátil sa späť. Ostal stáť oproti sediacemu priateľovi, ako by mu ten rozdiel vo výškach mal dodať odvahu.
"Vidím," začal nervózne John, "vidím, že máš novú košeľu, ktorú ti šili na mieru dole na rohu ulice. Sedí perfektne." Johnovi v tej chvíli nedošlo, ako to v konečnom dôsledku znelo.
"Vlasy. Vlasy - uľahnuté, mierne mastné, asi štvrtý deň po umytí. Snažíš sa, ale vidím tie kruhy pod očami, načervenalé očné viečka. Suché pery. Nervózne klepeš nohou a ohrýzaš si nechty. Nie si vo svojej koži. Prečo?" odmlčal sa John a upil z pohára, "nemám tušenia."
Sherlock zvraštil obočie.
"Pozoruješ ma aj napriek tomu, že nám pred pár hodinami pristála uprostred izby tehla. Asi... prípad nehodný tvojej pozornosti. Takže som teraz ja tvoj experiment, preto ma sleduješ."
"Výborne, John!" zaštebotal Sherlock, vstal a vzal Johna za ramená. "Som nadšený, zlepšuješ sa," žmurkol na Johna.
Johnovi jeho reakcie prišli dnes snáď podivnejšie, než obvykle. A k tomu tá neodolateľná vôňa Sherlockovho parfému, ktorý mu daroval on sám. Keď teraz stál tak blízko neho a ten parfém sa miešal so Sherlokovou prirodzenou vôňou... John sa strácal. A nie, že by mu to prekážalo.
"Pekne voniaš," odkašľal si. Sherlock sa moment zamrzol, nevedel kam s očami.
"Iste, to len vďaka môjmu doktorovi."
"Iste." John nechápal, ako sa dostali do takejto situácie. So Sherlockovými dlaňami stále objímajúcimi jeho ramená, s prímesou osobnej blízkosti, tej dráždivej vône a toho prekliateho alkoholu, John cítil vzrušenie. Zježili sa mu chĺpky na krku. Do čerta.
John potriasol hlavou, zahnal myšlienky, ktoré ho posledné mesiace doháňali k šialenstvu. To si žiada ďalší rum.
"Tak si to zhrňme. Stojíme pri krbe, moje kreslo je už nepoužiteľné, ty si nervózny a sleduješ moje reakcie," existenciu nohavičiek sa v rámci pudu sebazáchovy rozhodol ignorovať. Kde sa vlastne podeli?!
"Máš najnovšiu košeľu a parfém, ale vyzeráš unavene a niečo ťa trápi," povzdychol si doktor. Ďalší glg karamelovej tekutiny. S akou ľahkosťou sa roztápa na jazyku.
Sherlock si nonšalantne prehrabol rukou vlasy.
"Nikotínové náplasti máš minimálne štyri - jednu na dosť neobvyklom mieste, presne tak aby -" John na sekundu stíchne, a tá sekunda sa zdá byť ako hodina, ťaživá, srdce-zraňujúca.
"Ak je to to, čo si myslím, Sherlock, nechci vedieť, čo sa ti stane!" Otočí sa, vyhrnie rukáv Sherlockovej košele o čosi vyššie. V lakťovej jamke ľavej ruky má Sherlock jednu z náplastí. John nechce, aby bolo jeho podozrenie akokoľvek pravdivé. Kurva, Sherlock, snáď si-
A Sherlock neodporuje.
Doktor šmahom ruky odlepí náplasť a odhalí tak jemnú pokožku a radšej by sa prepadol do pekiel, než videl tú drobnú ranku na koži, čo jemne prekrývala vystúpenú žilu.
"Dôvod?" John začne zrýchlene dýchať. "Čo sa stalo tentokrát, že si si musel zas pichnúť to svinstvo? Kriste, Sherlock, som vážne, ale vážne nasraný!"
Sherlock si spravil v mysli mentálnu poznámku.
"Takže preto si mi podpálil kreslo?" vykríkol John. "Podpálil si kreslo, lebo ti preplo z drog?"
"Nie tak celkom."
"Nie tak celkom." John to predychával.
"Opakuješ sa, John."
"Viem, a budem sa opakovať, kým s tým konečne neprestaneš!" John sklonil hlavu do dlaní, s horkosťou v ústach si hrýzol od zlosti do pier.
"Nerob z toho drámu John, viem presne koľko som si dal, a koľko si mám dať, aby-"
"Aby čo, Sherlock," vyštekol, "aby ťa to nezabilo? No ďakujem pekne!"
John v zápale hnevu pochodoval od jednej steny k druhej, ťažkými krokmi sa vrýval Sherlockovi do mysle, hlbokým nádychmi sa snažil ovládať. Vytiahol z vrecka telefón, pripravený vytočiť číslo.
"Čo to robíš...?"
"Volám Mycroftovi."
"Ale prosím ťa," Sherlock šmahom ruky vyslobodí telefón z Johnových prstov, zruší vytáčanie a telefón následne letí niekam do útrob ich nazelenaného gauča. V Johnovej tvári nevedno čítať nič, iba hnev a sklamanie.
"Sadnúť!" skríkol zrazu doktor. Sherlock snáď ako poslušný pes bez odvrávania dosadol do svojho kresla. Pomaly začínal mať Johna presne tam, kde zamýšľal...
"Vieš, Sherlock. Ja nepotrebujem vedieť, čo ťa k tomu vedie. Ani koľko si si toho šľahol, alebo odkiaľ si to zohnal. Ak to bol ten prekliaty Billy, pripomeň mu nabudúce, že som vojak."
Sherlock sa uškrnul, čím prilial olej do ohňa.
"Ja ťa len žiadam o jediné. Keď dostaneš chuť," Johnovi to slovné spojenie ani nechcelo opustiť pery, "dáš mi vedieť. A ja prídem. Vždycky prídem." Doktor sa zadíval Sherlockovi do očí, hoci z toho omámeného pohľadu ani nedokázal povedať, či ho Sherlock vníma a uvedomuje si, čo sa tu vlastne deje. John bol naštvaný, neskonale - ako môže niekto tak výnimočný a bystrý zapredať tú dokonalú myseľ takému svinstvu. Johnovi to bolo ľúto. Nie kvôli sebe, ani svetu, ktorý presne v takýchto momentoch prichádzal o svojho génia. Johnovi bolo ľúto Sherlocka kvôli Sherlockovi. Do čerta.
Sherlock so záujmom jemu vlastným pozoroval nášho dobrého doktora, ktorý vplyvom emócií takmer vybuchol ako islandská sopka. Možno jeho zmysly nepracovali na sto percent - možno na stodesať - ale aj cez horkosť, ktorá sa mu drala cez zovreté hrdlo, mu Johnova starosť o neho pripadala až dojemná? To bude asi to slovo. Výborne. Čas na ďalší krok.
"Hoci ma tvoj záujem teší - aj keď vlastne v skutočnosti nie, je to len otrepaná fráza - nemyslím si, že zrovna drogy sú oblasťou, v ktorej by mi vyslúžilý vojenský doktor dokázal pomôcť."
"Sklapni."
"Každý máme svoje závislosti. U Lestrada je to nikotín. U Mycrofta zase neodolateľný pocit byť najmúdrejší v Británií."
"Vravím drž hubu!"
"Molly Hooperová, aj keď sa to každý obáva povedať nahlas, je závislá na citoch k mojej osobe."
John kŕčovito zvieral päste a s ohľadom na jeho tepovú a dychovú frekvenciu mal vybuchnúť-
"A ty, drahý John. Zdieľaš rovnakú závislosť, ako tvoja sestra. Tak teda, na zdravie!"
- PRÁVE TERAZ.
"Sherlock!" to meno sa ozývalo v stenách izby snáď dlhšie, ako by to bolo fyzicky možné. John vystrelil smerom k Sherlockovi, chytil ho za košeľu a silou prirazil o stenu. Pripomeň mu nabudúce, že som vojak. Sherlockovi sa Johnova nadradenosť zdala prinajmenšom očarujúca. Sila, ktorou ho doktor prirazil o stenu rozhodne vojakovi odpovedala. Bolesť v chrbte a na zátylku, keď sa stretol s chladnou stenou, ho akosi vracali z toho drogového opojenia späť na zem.
"Povedal som drž hubu!"
"A toto je ďalšia závislosť, John." dýchol mi detektív do tváre. "Tvoja vášeň pre nebezpečné situácie je až mrazivá. Ty sám miluješ riskovať svoj život, nemám pravdu?"
John len ticho pozeral Sherlockovi do očí a Sherlock by prisahal, že ten neutíchajúci oheň v doktorových očiach videl na vlastné oči.
"Zapálený pre dobrodružstvo. My dvaja sme rovnakí, drahý John."
"Ja nie som ako ty, Sherlock. Nie som. Mne záleží na druhých, na rozdiel od teba. Záleží mi na ľuďoch, ktorých mám rád."
"John..."
"Takže mi kurva robí starosti, že musím každý deň prehľadať byt, či náhodou nenájdem niečo od kamoša Billyho!"
"Nabudúce prehľadaj mňa, možno budeš úspešnejší."
"Sklapni!" John nevedel, ako sa z tejto situácie dostať bez toho, aby jeden z nich neutrpel fyzické poranenie. Ruky, čo doteraz držali Sherlocka pritisnutého na stenu, v bezbrannom geste zvesil pozdĺž tela. Prehrabol si rukou vlasy, v hlave tisícka myšlienok, ktoré krúžili okolo Sherlocka.
"John, je mi to ľ-"
"Tomu sa len veľmi ťažko verí, Sherlock." Nádych. Výdych.
"Myslím to vážne John. Ja... Ja chcem, aby si nabudúce prišiel." Detektív sa zahľadel svojmu priateľovi do očí, možno sa na moment zdal dokonca zahanbený, ale to nie je Sherlockova vlastnosť, nie tak celkom. Respektíve, nebola. Do momentu, než sa John objavil vo dverách v márnici s vyhliadkou spoločného podnájmu a neodštartoval lavínu udalostí, lavínu emócií, ktorými sa Sherlock rozhodne riadiť nechcel. Teraz tu však stál, na bojovom poli, kde jeho geniálny mozog súperil s jeho srdcom. City nie sú výhoda. Do čerta s nimi, pomyslel si.
"Respektíve," odmlčal sa detektív, nádych, výdych, "nechcem, aby si vôbec odišiel." Tá prosba, prenesená takým nesmelým hlasom, až by si jeden myslel, že ani neodznela - v skutočnosti ochromila oboch prítomných. John cítil v tej vete čosi viac, cítil, chcel cítiť a Sherlock...
Ten len so strachom v očiach upieral zrak kamsi do zeme, zahanbený dokonca sám pred sebou.
John si odkašľal: "Vieš, ja... Nemôžem byť s tebou dvadsaťštyri hodín denne. Mám vlastný život, mám povinnosti. Takže občas sa musím vzdialiť ale..." John každým slovom pristupoval k Sherlockovi bližšie a bližšie, posilnený liehovinou v krvi. "Ale vždy mi môžeš zavolať alebo," John stál pri Sherlockovi len na pár centimetrov, "môžeš napísať. Čokoľvek..."
"Čokoľvek," zašepkal Sherlock. Pohľad na Sherlockove plné pery oboch zneistil a John už ani nevnímal, čo jeho telo žiada, inštinktívne sa skláňal k Sherlockovej tvári, jeho vlastné pery až brneli túžbou zomknúť tie Sherlockove, och bože.
"John," začal neiste detektív, "ak sa deje to, čo si myslím..."
John v mysli veľmi obscénne zanadával. Nepovedal ani slovo.
"Ak sa ma chystáš po...," Sherlockovi asi vlastný génius zakazoval čo i len to slovo vysloviť, ale John ho počul, John ho počul, hoci jeho melódia neopustila Sherlockove pery.
"...Tak som s tým absolútne ok."
John nečakal ani sekundu, prsty sa mu vplietli do Sherlockových vlasov a v nedočkavom pobozkaní si privlastnil jeho pery. Sladké, trasúce sa, opojné pery. Neveril, že sa to deje, že je to skutočné, že sú to oni dvaja, ktorí tento okamih prežívajú v bezprostrednej blízkosti. Sherlock nevedel, čo robiť, jeho kolená sa mu podlamovali a jeho vlastné emócie po prvýkrát vyhrali nad rozumom. John bol ale vo svojom konaní odhodlaný, už to nevezme späť, nikdy, až sám seba preklínal, že to neurobil už dávno. Cítil len Sherlockove pery, jeho jemný dych a blízkosť tela, ktoré nevedelo čo so sebou. Konečne. Poodstúpil a vzal Sherlockove dlane do svojich, aby ho upokojil.
"Ehm..." Sherlock mal pocit, že by mal niečo povedať. Odozvou mu bol Johnov výraz, ktorý rozhodne nevyzeral, že by si to neužíval. Tak hypotéza bola správna, pomyslel si detektív.
"Sherlock, prosím," začal John, "hlavne nepovedz teraz niečo nemiestne, dobre?" John nevedel, kam s očami.
"Nemám to v sebe." zaznelo. John najprv nechápal a so srdcom v krku sa obával, že to celé zle poňal. Do čerta...
"Nemám v sebe drogu. Nepichol som si ju," povedal Sherlock s kamennou tvárou, hoci sa nášmu dobrému doktorovi zdalo, že akási štipka previnilosti sa na nej predsa len objavila. "Som čistý."
John takmer zabudol dýchať. Nič krajšie nepočul. Som čistý. Čistý, čistý, čistý, nepichol som si ju, nemám to v sebe. Vírilo Johnovi hlavou dookola.
"Ale tá rana po vpichu..."
"Bola to volavka. Hoci, v tomto prípade troška neohrabaná, ale splnila účel," usmial sa.
"Takže mi chceš povedať, že si to tu celé na mňa nastražil!?"
"Vlastne na nás, pravdupovediac."
"Na nás?" John sa zasekol, hoci úsmevom prifarbená odpoveď neznela ani zďaleka tak výhražne.
"Potreboval som si overiť jednu moju hypotézu, drahý John. Preto som nakamufloval svoj drogový teáter s falošným vpichom po ihle a, čuduj sa svete, drobným make-upom."
"Takže to všetko bola hra? Sherlock, uvedomuješ si, čo sa tu práve stalo?!"
"Samozrejme, s výsledkom som vskutku spokojný," usmial sa Sherlock.
"A vieš o tom, že si mi zničil kreslo?"
"To kreslo ti deformovalo chrbticu pri sedení, pred týždňom som objednal nové, malo by prísť v pondelok."
"Ale ja som ho mal fakt rád, ty pako."
Sherlock myslel, že sa na chvíľku prepočul a nebol si istý, či zrovna toto oslovenie je jedným z jeho obľúbených.
"Takže si to zhrňme. Zapálil si mi kreslo. Nafingoval svoje zdrogovanie. Vytočil si ma takmer do nepríčetnosti. Donútil si ma... " John sa radšej rozhodol nepokračovať a čoraz viac viditeľná červeň v jeho tvári mu kazila dojem vyrovnaného muža. "A to všetko aby si-???"
"Aby som si overil hypotézu. Miluje John Watson Sherlocka Holmesa? Výsledok: pravdivý."
"Daj mi minútku, musím to predýchať," dal John ruky v bok, premýšľajúc, či je to skutočnosť, alebo experiment pokračuje.
"Aby som ťa ale mierne poopravil, celá táto scéna bola dopredu veľmi dobre prichystaná. Od šálky čaju s rumom až po starostlivo vyberané slová, ktoré v tebe mali vyvolať hnev a frustráciu, čo viedlo k tvojmu následného výbuchu a..."
John s neskrývaným nadšením čakal, ako Sherlock pomenuje to, čo sa medzi nimi odohralo len pár minút dozadu. Hoci bol nahnevaný, že sa opäť z neho stal pokusný králik, ale dobrý bože, ak by experimenty vyžadovali Sherlocka a Johna vo vzájomnej blízkosti a ich dotyky a bozky - nezasvätil by doktor svoj život už ničomu inému.
"Ešte jedna vec, Sherlock," John nevedel, ako to adresovať.
"Aj tie nohavičky boli nastražené. Presne podľa plánu. Jemná háčkovaná čipka zdobiaca kúsok saténovej látky. A ty si z nej bol vykoľajený viac, ako z obhoreného kresla."
John zavrel oči, v duchu počítal do päť. Nádych, výdych. Takže ten bastard si to predsa len všimol, to Johnove nie-príliš-dobre-zahrané-divadielko, že to prádlo ho rozhodne nerozčuľuje, aké nečakané! Na tom ale teraz nezáležalo. Tam pred ním, v tej tesnej bielej drahej košeli, s víťazoslávnym výrazom v tvári stál muž, ktorý John Watsona dokázal vytrhnúť z nekonečnej apatie všedných dní. Každý deň mu dodával novú dávku extázy v podobe nebezpečných situácií a náš doktor mu bol vďačný za každú jednu z nich. Dával mu zmysel ráno vstať z postele a s nedočkavosťou vyčkávať, či dnešok zakončí naháňačkou zlodeja, alebo so zbraňou pri hlave. John to miloval. A miloval toho egoistického, večne nespokojného a tvrdohlavého muža stojaceho oproti nemu aj s celou jeho gráciou a neskonalým intelektom. A konečne mal možnosť mu to prejaviť.
Podišiel k Sherlockovi, azda nevedomky si oblizol pery. "Takže toto," rozhodil John rukami, "už nie je experiment? Je možné, že ty... a...." John sa nadýchol: "...Že ty, a ja.... budeme..."
"Budeme zdieľať tento byť už nie len ako spolubývajúci, či priatelia, ale milenci?" Sherlock sa usmial. "Vzhľadom na predošlý vývin situácie, bol by som veľmi... rád."
"Budeš vždy taký strohý?"
"Je to predsa moja vlastnosť, drahý John. Tvoje romantické sklony budú musieť vyvážiť ich absenciu na mojej strane."
"Myslím, že to zvládnem," pousmial sa John, rukami položenými na Sherlockových bedrách dožadujúci sa fyzického kontaktu. Zvedavé prsty vyslobodzovali Sherlockovo telo spod látky košele. Až keď doktor zablúdil bruškami prstov pod lem Sherlockových nohavíc, ucítil veľmi jemnú látku, ktorá rozhodne neodpovedala tomu, čo by John čakal.
"Sherlock, ty máš na sebe tie..."
"Ak ich chceš vidieť, len do toho."
"Kriste," vzdychol John a už viedol svojho budúceho milenca k dverám Sherlockovej spálne. Toto rozhodne vidieť musí. A nie len to.
...
Keď sa ešte v ten večer vrátili späť do spoločenskej miestnosti, spokojný výraz na ich tvárach bol tichým dôkazom všetkého, čo sa za zamknutými dverami odohralo. Sherlockove líca zdobil rumenec, vlasy mal strapaté, len ťažko by ich bolo vidieť v takomto neupravenom stave, pery opuchnuté a oči tak prekrásne zasnené, že by si jeden pomyslel, že ani nie je človekom. Plával bytom v tom svojom saténovom župane, postoj vzpriamený, hrdosťou sa vypínal voči okoliu stien. Na Johnovi bola únava vidieť o čosi menej, hoci jeho pohľad nenašiel lepší objekt pozorovania, než bol samotný Sherlock. John z neho takmer nespúšťal oči, tak sa ho nemohol nabažiť, na perách stále cítil jeho chuť a vôňu, bola mu ópiom, zamiloval si ju a sám sebe v duchu nadával, že ho neochutnal už skôr. Mal by byť sám k sebe úprimnejší, pomyslel si John a jeho pohľad na chvíľu ukradla tehla na koberci, na ktorú snáď obaja v závale emócií a chtíču zabudli.
Sherlock si jeho pohľadu všimol: "To nebol atentát, John," zamával teatrálne Sherlock rukami, "je to klient!"
"Klient."
"Áno."
"Tá tehla je náš klient."
"Oh môj bože," pretočil Sherlock očami. "Na atentát je to príliš hlúpe, a na obyčajný vandalizmus príliš... hlúpe." Odkašľal si. "Ak vylúčime všetky tieto veci, vyvstane jediná. Je to náš klient. Prípadne, od nášho klienta."
"Klienti väčšinou klopú na dvere, nerozbíjajú okná."
"Presne," pousmial sa detektív konzultant. "Pravdepodobne sa nemôže dostaviť osobne, prípadne nás kontaktovať inak. Nie je to najbystrejší spôsob vyhľadania pomoci, ale rozhodne jeden z najúčinnejších."
John pozdvihol obočie, vnútro mu napĺňal stary známy dobrý pocit. Niečo sa chystá a John si to vzrušenie, ten adrenalín, ten presný opak stereotypu, náramne užíva. A nie je sám.
"Máme prípad, John!"
Koniec
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára