Sú tri hodiny ráno

a ty sedíš v kresle v jeho izbe a počúvaš jeho spánok.
Sedíš, ruky voľne položené pozdĺž tela, obklopený tmou a myšlienkami. Už tretí deň neješ, tretiu noc nespíš, pretože vieš, že niečo sa zmenilo a ty si si to uvedomil až príliš neskoro na to, aby si s tým mohol niečo urobiť.
Nádych.
Výdych.


Zopneš ruky do striešky pod bradou a zrazu ti to gesto príde akési cudzie. Akoby bolo späté s minulosťou, v ktorej už dávno nie si. Všetko bolo tak iné, ľahšie, pomyslíš si. Len ty, tvoja dištancia a zločiny, ktoré si tak excelentne riešil. Nuda, prípad, nuda, nuda. Ľahký vzorec, nič komplikované. A potom si spoznal toho mrzutého vojenského doktora a prebudil v sebe človeka, ktorým si po celý svoj život odmietal byť.
Udialo sa to veľmi nepozorovane. Tak, že si to ani tvoj geniálny mozog nestihol všimnúť. Stále si nedospel k záveru, či je to dobré, alebo zlé. Ale len poznanie, že tam, asi meter od teba leží človek, ktorý ťa prinútil cítiť a ty máš nutkanie usmievať sa len z jeho prítomnosti, len to ťa privádza do šialenstva.
Si smutný. Tma je smutná. Bezmocnosť je smutná. Aj to kreslo, v ktorom sedíš, je smutné. Všetko je presiaknuté smútkom, pretože ty to tak vnímaš. Už dávno nevieš, aké je to jednať objektívne a bez emócií. Slabosť, ktorou to celé nazývaš, ti paralyzuje telo a ty sa snažíš nájsť liek, ale ten je nedostupný. Možno poznáš príznaky, ale diagnóza je nesprávna.
Sentiment je chemická chyba, ktorú nájdeme na strane porazených, hovorieval si. Zatajíš dych, keď sa on na posteli prevráti na druhý bok a ďalej pokojne spí. Jemné chvenie prstov svedčí o strate kontroly, búšenie tvojho srdca sa odráža od okolitých stien a ty sa len smutne usmeješ, pretože ti je jasné, že ten porazený si ty.
Veril si, že sa dokážeš ochrániť.
Vtedy malo všetko určitú štruktúru. Malo vzorce a zákonitosti. Ak sa stalo to, platilo tamto a naopak. Teraz ti ostalo v hlave iba množstvo abstrakcií a pocitov a ty si stratený vo svojej neschopnosti nájsť pre veci logický základ. Veril si, že sa dokážeš ochrániť. A sám pred sebou sa cítiš ponížený, pretože si zlyhal, pretože on ťa donútil zlyhať. A postupne si začínaš chápať, že tvoje srdce bolo zlomené od vtedy, čo si si uvedomil, že ho máš.
Zapieral si. Zapieral si pocity, Zapieral si čas a priestor. Zapieral si samého seba, vlastnú existenciu, len aby si si nepriznal, že tvoje vzdušné zámky sa zrútili. Cítil si sa prázdny, ale bolo to lepšie, ako cítiť obrovskú dieru vo svojom vnútri.
Nádych.
Výdych.
V tej tme ti pohľad zablúdi k jeho posteli. Je to blízko, že by si sa ho mohol dotknúť, ale vieš, že by sa to skomplikovalo. Skloníš hlavu, pretože nepotrebuješ vidieť, pretože ty vieš, pamätáš si každý detail jeho tela, každú vrásku na tvári a každé znamienko a preklínaš sa, lebo sú tvojim zakázaným ovocím.
V tichu sa ozýva šuchot látky, prevracia sa z jednej strany na druhú, zrýchlene dýcha a znateľne sa mu zvyšuje telesná teplota. Nočná mora, usudzuješ. A keď jeho pery opustí tvoje meno, zatajíš dych a ani sa nepohneš, nevieš usúdiť, či to bolo skutočné, ale tá ozvena stále znie v tvojich ušiach, takže to muselo byť skutočné a ty chceš, aby to skutočným bolo. Zavrieš oči, snažíš sa sústrediť, ale je to ako snažiť sa maľovať bez farieb - nemožné. Zvraštené obočie, pery vykrojené do úzkej linky, ako dlho máš na tvári tento výraz? Je to nepodstatné, pretože zaniká v tme rovnako ako na svetle tvoja odhodlanosť. Vieš, že by si nemal podnikať kroky práve teraz, keď ťa opúšťa. Chyba, on ťa už opustil. Len si to nedokážeš pripustiť. Zatneš ruky v päsť.

Bol si tak slepý. Až s odstupom času dokážeš pochopiť, že kedysi, možno len na chvíľu, on cítil to isté, ale ty si bol až príliš nevedomý na to, aby si si to všimol a príliš pohŕdavý na to, aby si ocenil. A teraz tam sedíš, neschopný pohybu a myšlienky, pretože celé tvoje telo ovláda droga a sám sebe si väzením, z ktorého nedokážeš utiecť. Stále cítiš v jamke na ľavom lakti dotyk ihly a pulzovanie krvi, ktorá tak ochotne roznáša to svinstvo po tvojom tele. Si rád, že ukrytý v tieňoch nemusíš čeliť výčitkám z jeho strany, lebo vieš, že by prišli, vieš, že by bol nahnevaný a kričal by na teba, ale ty by si sa cítil živý, pretože by si cítil, že jemu na tebe záleží. Si sadista, si sebec, si závislý a si beznádejne zamilovaný. A tak sa snažíš otupiť zmysly, ktoré si sa rozhodol pochovať už dávno, pretože tento nový stav sa prieči tvojim konvenciám a si slabý na to, aby si s nimi bojoval sám. Zatínajúc prsty do tvrdej látky kresla sa snažíš ovládnuť, ale tvoje presvedčenie sa stráca a stávaš sa letargickým. Už ti nezáleží na okolnostiach. Nezáleží ti na podstatách. Prestávaš vnímať svoju existenciu a snažíš sa vymazať tú jeho. Do čerta, do čerta, do čerta!

Sú tri hodiny ráno a jeho duša trápi tvoju myseľ.
Potichu zatvoríš dvere jeho izby, snáď ako svoju pandorinu skrinku.