Aj snehová vločka niečo váži

Tony a Loki, Stark Tower a ľadovec, čo sa pomaly roztápa. Veľmi, veľmi decentný slash.

Á propos: Poviedka vznikla na podnet slov biela a obraz, k tomu sa tak nejak priplietlo lano a zelená, čo na prvý, druhý, piaty pohľad vyznie ako nezlučiteľná kombinácia.

PS: Rada by som ju venovala svojim dvom hroznám, ktoré mi, hoc o tom ani nevedia, veľmi pomohli. A tiež jednej existencií, ktorá prežije nasledujúce tri mesiace v Deutschlande.

Príjemné čítanie.

***

Pozn.: Tony a Loki žijú spoločne v Stark Tower. Asgarďan si odpykáva svoj trest udelený Odinom, zatiaľ čo pozemský super hrdina doluje z výhod ďalšieho geniálneho mozgu vo svojom okolí. S prihliadnutím na to, aký dlhý čas spolu prežili, žiada boh od Starka len jediné...

Aj snehová vločka niečo váži

Ohlušujúce ticho sa v tme len ležérne odrážalo od okolitých stien a  v jemných záchvevoch sa mu vkrádalo do uší. Takmer nehybne ležal na posteli a premýšľajúc nad všetkým, čo za tie stáročia prežil, pozeral von oknom a snažil sa zachytiť aspoň jedinú hviezdu, ktorú by svetlá mesta neukradli.

Márne.

Paradox, že tam, v srdci New Yorku, kde pokoj a ticho existovalo len v spánku, dokázal vnímať tiché, pravidelné dýchanie osoby vedľa seba bez toho, aby ho čokoľvek prerušovalo.
Tonyho tvár v spánku vyzerala o čosi mladšie, aj keď jeho ľahkomyseľný výraz mizol len ťažko. Zabalený v mäkkých perinách, ktoré boli v absolútnom kontraste s jeho kovovým brnením, sa Lokimu zdal neprimerane krehký a zraniteľný. Obyčajný človek.

Loki premýšľal. Čo tu vôbec ešte robí? S tou ľudskou kreatúrou po boku, ktorej bytie je v porovnaní s tým jeho len zlomkom sekundy? Nie, že by nebol zvyknutý na spoločnosť, jej deficit však neodmietal a s presvedčením o vlastnej životaschopnosti ju v podstate ani nepotreboval. Stačilo, že vedel, že tu je. Že ho spoločnosť vníma.... A že by jej teoreticky mohol vládnuť ako zhovievavý kráľ.
Mal by robiť to, čo sa od neho očakáva. To, čo robil vždy a to, čo mu bolo odopierané. Mal by...

Krátko si povzdychol.

Ale nemôže.

Opatrne, aby Tonyho nezobudil, vyhrabal sa z postele a charakteristickým capkaním bosých nôh odišiel z miestnosti.

***

"Jarvis, koľko je hodín?"

"8:36, pane."

Tony si unavene pretrel tvár aby zistil, že jeho dokonale zastrihnutá brada by potrebovala trochu poupraviť.

"Kde je Loki?"

"V kuchyni, práve chystá raňajky."

Stark, hoc len neochotne, vstal z postele a vydal sa do kuchyne, snáď aby zachránil to posledné, čo sa dalo (áno, viera v ostatných mu nechýbala). Mierne prekvapený tým, že je všetko relatívne v poriadku a kuchyňa nemusí odolávať plameňom požiaru, zbadal Lokiho stáť nad kuchynskou linkou a krájať zeleninu.

"Dobré ráno," usmial sa Loki s nožom v ruke a Stark - preventívne - odklonil jeho čepeľ a načiahol sa po pohár studenej vody, takže nevidel výraz, čo sa na okamih mihol v Lokiho tvári.

"Stále mi neveríš," povedal.

"Len ctím obranné reflexy," žmurkol Tony, zatiaľ čo sa rozhodoval medzi kúskom pizze zo včerajška a čerstvo upečenou omeletou.

"Vážne si myslíš, že po tom, čo som využíval moc tesseractu, by som na teba zaútočil nožom-"

"Kuchynským nožom, pozor naň!"

"- ktorým plánujem nakrájať zvyšok zeleniny?" odvetil boh sarkasticky.

"Ten novonadobudnutý pocit familiárnosti ti nemusí robiť dobre a nespomínam si, že by bol vypitvaný Stark v dennom menu."
Tony sa rozhodol nechať všetky gurmánske záležitosti na Lokim a odpochodovať si to k baru plnému drahého alkoholu. Poodsunul fľašu whisky. Deň treba začať zľahka. Vodu už má za sebou.

Nezaujato zasadol za jedálenský stôl a čakal, kým sa pred ním zjavia raňajky. Niečo nie je v poriadku, napovedal mu pohľad na Lokiho, ktorý stál strnulo, očami prepaľoval kus paradajky, akoby ju snáď chcel premeniť na kečup, a nožom krájal tak impulzívne, že sa Tonymu zdalo, akoby si Loki myslel, že drží samotný mjolnir. Už len tá predstava sama o sebe ho vyviedla zmiery natoľko, že nedopil pohár predraženého alkoholu a ujal sa záchrany Lokiho prstov, svojej kuchyne a v neposlednom rade úbohej zeleniny.

Jedli mlčky, bytom sa ozývalo len cinkanie príboru, vo vzduchu sa niesla vôňa omelety, čerstvej zeleniny a kávy. Všetko vyzeralo pokojne. Za to atmosféra sa dala krájať mačetou a podávať ako hlavný chod.

Loki vyzeral byť duchom neprítomný - nereagoval na žiadne z Tonyho otázok, dokonca neprejavil záujem ani len prehodiť pár nemiestnych slov - a jedol. Jedol. A to pre Asgarďana, ktorý nepohrdol komplimentom na akékoľvek pozemské jedlo, najčastejšie to, ktoré uvaril sám, nebolo typické.
A hoc Loki požíval jedlo bez akejkoľvek odozvy a zdalo sa, že ani nevníma, čo vkladá do úst, podvedome sa vyhýbal akejkoľvek zelenine, ktorá nedisponovala odtieňom zelenej.

"Spravili ti niečo tie paradajky?" pozdvihol obočie Stark pri pohľade na úhľadnú kôpku osudu ponechaných paradajok na Lokiho tanieri.

No tak, odbi ma nejakou sarkastickou poznámkou, ktorá by ma dostala na kolená, povzbudzoval ho Tony. Obrazne, dodal si v mysli.

Loki so zvrašteným obočím poodsunul kúsok mrkvy.
A nereagoval.

***

Tony trávil všetok čas zavretý vo svojej dielni a sústredene sa snažil dať dokopy ďalší z jeho novátorských kúskov, ale stále mu niečo nesedelo. Tam niečo skratovalo, tu vybuchlo, tesnenie netesnilo a dokonca aj hlasitosť hudby, ktorej gitary kvílili takmer na celú Stark Tower, sa Tonymu zdala príliš nízka. Jarvisova prítomnosť mu liezla na nervy, ako to len umelá inteligencia neviditeľného počítača dokáže, počasie bolo na nič a Zem neobiehala okolo Slnka dostatočne rýchlo.

A aby toho nebolo málo, všetky jeho myšlienky začínali a končili u Lokiho.

Čo to do čerta malo znamenať?

Fajn, nebolo to prvýkrát, čo sa Loki choval divne. Predsa len, nejaký ten piatok už s Tonym zdieľa ubytovanie, a ďalšie veci, takže si Tony na isté charakteristické chovanie, ktoré si Loki uchoval pobytom na Asgarde a ďalších iných svetoch, do istej miery zvykol. Spočiatku to nebolo med lízať, hlavne keď sa Loki spoločne s Thorom objavili pred pár rokmi na streche s tým, že boh lží prežije nasledujúcich pár rokov pod dohľadom Tonyho Starka, ale pokiaľ chce jeden prežiť, pravidlá, nech sú absurdnejšie, sa musia dodržovať.
Takže magické seansy, plány na ovládnutie sveta a jeho možnú vraždu Stark vylúčil zo zoznamu prijateľných vecí hneď na začiatku a dúfal, že tým Lokiho uzemní. Bezpečnosť jeho a zároveň celej Zeme - ale predovšetkým opäť jeho -  považoval za prvoradú, ale...

Zase tu bolo to ale.

Počítal s tým, že to celé bude mať na Lokiho určitý dopad. A zdalo sa, ako by tie následky konečne vyplávali na povrch. Stark sa ho vždy snažil nejak zamestnať, sám dobre vedel, že tak geniálna myseľ potrebuje podnety, aby sa dočista nezbláznila, ale taktiež dobre vedel, kam až môže zájsť, aby mu na striebornom podnose nepriniesol zbraň hromadného ničenia.

Po technickej stránke boli všetky paragrafy dodržané, stupne ochrany zachované a umelo vytvorená symbióza dosiahla vyšší stupeň možnosti prežitia.

Tak kde sa stala chyba?

"Jarvis, kde je Loki?"

"V byte o poschodie nižšie, pane."

"A čo tam robí?"

"Podľa všetkého maľuje."

***

Nasledujúce ráno sa zobudil Tony v posteli sám. Čo bolo za posledných päť rokov veľmi ojedinelým javom. Nie že by si na Lokiho prítomnosť vo svojej posteli potrpel, ale bolo to pre oboch v mnohých ohľadoch výhodnejšie. Mali jeden druhého pod palcom, mali spoločnosť, mohli viesť nekonečné debaty o vzniku vesmíru či príprave shawarma, a okrem iného... sa v dlhých chladných nociach, ktoré vôbec neboli dlhé, ani chladné, mali ku komu pritúliť a brať to ako samozrejmosť.
Keby prišlo na lámanie chleba, obaja by zapreli aj podstatu samého seba, ale v súkromí, kde svet existoval len medzi kovovým mužom a ľadovým obrom, mali citové väzby trochu iný odtieň. A to nik vedieť nemusel.

Keď Stark zavítal do kuchyne, ktorú navštevoval už len z princípu Lokiho prítomnosti, všetko sa zdalo byť ešte horšie, než uplynulý deň.
Na jeho pozdrav Loki nereagoval, dokonca sa rozhodol zjesť raňajky na gauči, čím dal Tonymu jasne najavo svoj dištanc. Síce si Tony nepotrpel na slušné správanie, ale rozhodol sa akceptovať skutočnosť, že prikladať do ohňa bohovi chaosu nie je tak dobrý nápad. A že v Lokim nedrieme malý oheň, ale skôr sopka, sa Stark dozvedel ešte v ten deň.

***

Sedel v rozľahlom byte o poschodie nižšie, v tichom šere kúta a s pohárikom v ruke sa snažil splynúť s okolitou atmosférou.

Čakal.

Čokoládové dúhovky, v ktorých sa sem-tam mihla žiara oblúkového reaktoru, čoraz častejšie mizli za viečkami, ako ho dokonalé ticho pomaly uspávalo. Zapol zips mikiny až ku krku, aby nič neprezradzovalo jeho prítomnosť a usadil sa pohodlnejšie.

Každú chvíľu... už každú chvíľu.

Ani si rukou nestačil pretrieť unavené oči, keď do miestnosti s ladnosťou vstúpila vysoká postava, ktorá v tej tme azda pripomínala prízrak, pár krokmi podišla k presklennej stene bytu a vzala do rúk plátno. Postavila ho na neďaleký stojan, mierne pootočila tak, aby nedokončená maľba ostala skrytá pred pohľadmi z vonku - a to všetko v maximálnej tichosti, akoby zvuk bol znesvätením toho kúzla okamihu.

Tony vedel, že je to Loki, kto iný by oplýval takou výnimočnosťou, ktorá v tme viac žiarila, než zanikala, a v tichosti ďakoval, že si ho boh nevšimol.

Loki odstúpil od plátna, spojac brušká prstov do striešky sa v pred ním v úrovni pásu začalo generovať slabé svetlo. Meniac svoju farbu zo svetlomodrej na akúsi oslnivú priesvitnú, začalo sa množiť do trojrozmerných gúľ o veľkosti jablka, ktoré v pravidelných rozostupoch levitovali okolo neho a plátna, na ktorom sa rysovali siluety čohosi neznámeho.

Tony takmer zabudol dýchať.

Opatrne sa spoza Lokiho zahľadel na načatý obraz, ale všetko, čo videl, bola biela pohlcujúca bielu. Fascinujúce pre oči, nepochopiteľné pre myseľ.

Loki odniekiaľ vzal veľkú plechovku, na ktorej po okrajoch bolo vidieť zaschnuté kvaple bielej farby. Jemne s ňou zatriasol a odstránil uzáver. Zhlboka sa nadýchol, akoby ten jeden nádych obsahoval zásobu kyslíku na najvzdialenejšiu budúcnosť.

Ponoril ruku do farby.

Tekutina objala jeho pokožku, ktorá, akoby dala vyznieť tej bielej čistote, zmenila farbu na modrú, a bola večnou pripomienkou jeho pôvodu. Farba pretekala pomedzi jeho prsty, v jemných vlnách sa točila do kruhu, až kým Loki ruku nevytiahol, a štíhlymi prstami, čo pretekali jemnosťou, sa nedotkol plátna.

Tony by prisahal, že ten dotyk, ktorým sa Loki plátna dotkol, cítil.

Jemný švih ruky horizontom obrazu, malá špirálka strácajúca sa v nekonečne, odtlačky prstov na akomsi kopci, čo vyzerali ako stopy v snehu, jemné fŕkance, ktoré sa ako snehové vločky roztancovali v realite obrazu. Vrstvy, kopiac sa jedna na druhú, vytvárali jemné tiene, niektoré časti dokonca vystupovali do priestoru, ako reliéf.
Tonymu sa zdalo, že ak by teraz Zem zasiahol meteorit, Loki si to ani len nevšimne, tak sústredený v tej chvíli bol.

Nakoniec, keď palcom ruky urobil do stredu bodku mágiou upravenej modrej farby, celý obraz nadobudol nový rozmer a Tony, ktorý sa za celú tu dobu takmer nepohol, odrazu pocítil akúsi prázdnotu. Tam, kde magické svetlo ožarovalo umelecké dielo a tvorilo Lokiho siluetu, Stark preklial tú zžieravú neschopnosť vidieť do princovej tváre.

"Už sa nemusíš schovávať, Anthony."

Tony sebou trhol, to predsa...

"Neschovával som sa. Len som," odkašľal si, "odpočíval."

"Skutočne ma udivuje, že si si myslel, že som tvoju prítomnosť necítil."

"Ako hovorím, odpočinku sa človek nevyhne," pokračoval vo svojom Stark, vstal a z nohy na nohu podišiel k Lokimu. "Čo to má byť?"

"Obraz."

"Nehovor, som myslel, že ťažné lano."

Loki len prekrútil očami, veď na tú Starkovu uvoľnenosť by si už konečne mohol zvyknúť. "Čo tu chceš, Tony?"

"Nič, len... sa mi zdalo, že nie si vo svojej koži."

"Ako vidíš, nekujem žiaden diabolský plán, tak by som ocenil, keby mi tvoja osoba dopriala trochu súkromia." I keď, s Jarvisom za chrbtom bolo súkromie vecou irelevantnou.

"Nehovorím, že niečo plánuješ, ale-"

"Ale myslíš si to. Možno je to len tušenie, ale je." Loki sklopil oči, čo bolo u boha gesto plne výnimočné.

Stark spozornel. "Stále mi neveríš." Nebola to otázka, dočerta.
"Loki, ty..."

Asgarďanovi sa v tvári mihol tieň, neistota prestúpila jeho telom a cítil sa zahnaný do kúta. Jeden nula pre Iron mana.

"Vieš, že existujú štetce? Mohol si si jeden vyčarovať, ak sa ti nechcelo ísť do obchodu. Pravda, nemalo by to potom ten efekt..."

"Mágia všetko nevyrieši."

"Ale ty áno." Chvíľka ticha, čo sa rozprestrelo medzi nimi, trvala až neskonale dlho.

"Loki, pozri..."

"Nesnaž sa tváriť, že je všetko v poriadku, Tony. Neskoro plytváš tým svojim pseudo-sentimentom. Hráš sa tu na niekoho, kým nie si a očakávaš, že ti padnem k nohám. Život, v akomkoľvek z deviatich svetov, neplynie tak, ako by jeden chcel."

Stark už-už otváral ústa, ale dokázal sa ovládnuť a klapačku opäť zavrieť.

"Myslel som, že toto si ľudia po tých stáročiach uvedomili," zahľadel sa von oknom, "si rovnaký, Tony Stark, ako všetci ostatní." Stark sa skoro otriasol zimou, keď jeho meno vletelo do priestoru s takým opovrhnutím.

"Nechcem, aby si ma chápal - ľudský mozog pre to nie je dostatočne vyvinutý." Veľmi pomaly a s akousi opatrnosťou, že by rozbil atmosféru okolo, sa otočil a zahľadel sa do Tonyho oči. "Chcem, aby si mi veril."

Nie že by si Tony potrpel na fyzické prejavy emócií, ale nech sa javil akokoľvek bezcitný, tam, v ten moment, keď sa Lokiho maska trieštila na kúsky, niečo v ňom sa zlomilo. Loki nie vždy konal v záujme zaužívaných spoločenských noriem, ale možno práve deficit viery a nádeje v neho samotného spôsoboval priepasť, v ktorej mu každé jedno slovo či skutok proti jeho presvedčeniu znemožňoval výstup von. Bolo jedno, ako veľmi mu ublížili, alebo ako veľmi si ublížil sám. Každá krivda, hoc malá, nesie svoju tiaž. A žijúca bytosť občas nemá silu jej kontrovať, pokiaľ jej niekto nepomôže.

Tony sa usmial, hoc smútok v jeho očiach hovoril o niečom inom. Vzal Lokiho pomaľovanú ruku do dlaní a záležitosť, ktorá trápila asgardského princa, sa odrazu stala záležitosťou oboch.