Keby...

Moji drahí, náhodne okoloidúci. ♥


Priznám sa, asi som i ja skĺzla do toho vianočného ošiaľu. Strašné.

Každopádne, trochu tej vianočnej idylky nezaškodí ani v podaní našich dvoch pánov z Baker Street. Veselé Vianoce. :)

Keby...

Keby to bol film, vonku za oknom v treskúcej zime by sa na zem a parapety kopili snehové vločky.
Keby to bol film, práve by v obývačke stál majestátny strom a pod ním darčeky.
Keby to bol film, všade okolo by strašili roztomilé vianočné dekorácie, svetielka by žiarili v tme ako majáky nádeje a niekde by si svoje miesto našlo i imelo.
Keby to bol film, vôňa medovníkov a sladkého pečiva by visela vo vzduchu rovnako, ako koledy znejúce zo stlmeného gramofónu.

Lenže toto nebol film.

Za oknom bolo nad desať stupňov a jediné, čo sa kopilo, boli kvapky dažďa, ktoré zmývali ulicu a okolité domy.
V obývačke stál strom s ozdobami od pani Hudsonovej, ktorá si dala tú námahu a poskytla im aj ten spomínaný strom.
Kde-tu viselo telo obesené na špagáte, kde-tam sa povaľoval kúsok tela z minulého týždňa.
Vo vzduchu bolo cítiť kyselinu xy, síru a spálené mäso.

Lenže toto nebolo zlé.

Kvapky dažďa bubnovali o okno a tichými údermi odpočítavali čas.
V obývačke pred kozubom stál Sherlock, v dokonalom obleku a tesnej košeli s husľami v rukách.
Na sedačke sa v huňatej deke ukrýval John, so šálkou vianočného punču v jednej ruke, s perníkom v druhej. Sherlock zrovna hral jednu zo svojich obľúbených skladieb, prsty precízne kĺzali strunami, celé jeho telo sa vlnilo v tónoch a John sa mohol zblázniť pri pohľade naňho.

Sem-tam na ňom Sherlock spočinul pohľadom, azda nevedomky si prešiel jazykom po perách a John si takmer vylial punč do rozkroku. Zatínal zuby, keď sa Sherlockovo sako i košeľa pozdvihli a odhalili alabastrovú pokožku na jeho bedrách, drtil deku medzi prstami vždy, keď sa Sherlock zhupol v bokoch a omdlieval, keď sa Sherlock usmial tak prazvláštnym spôsobom, že si John myslel, že sníva.

A potom si nástroj našiel svoje miesto na stojane a Sherlock podišiel k tácke so šampanským. Jeden pohár podal Johnovi s úsmevom. John ho skoro pustil, keď sa nechtiac dotkol Sherlockových studených prstov. Nervózne sa uchechtol.

"Veselé Vianoce, John," povedal tým šialene príťažlivým hlasom a Johnovi sa podlomili kolená. Odkašľal si.
"Veselé Vianoce." Cink. Dotyk skla sa rozoznel miestnosťou a John by v tej chvíli obetoval čokoľvek, aby to neboli poháre, ale ich pery, ktoré by sa takto stretli. Napil sa trpkej tekutiny a hlavou mu prelietla myšlienka, ako asi chutí Sherlock. Nebyť jeho sebaovládania, zadusil by sa .

Odložili poháre na tácku, John sa zabalil do vyhriatej deky. Sherlock stál, nad niečim snáď premýšľal (akoby to nerobil vždy, pomyslel si John) a nakoniec si sadol na gauč a vkĺzol pod deku vedľa Johna. Bolo to zvláštne, cítiť tak intímne teplo a vôňu a tep a dych a to všetko s vedomím, že patria Johnovi, Sherlockov mozog na chvíľu stratil osemdesiat percent produktivity, niečo nevídané.

Keby to bol film, nasledoval by neistý dotyk, pohľad z očí do očí a možno nejaký ten bozk.
Lenže toto nebol film.
A nič také sa nekonalo.
A napriek tomu to všetko bolo až nehorázne očarujúce.