Jedno z jeho mien

Sherlock Holmes je muž mnohých tvárí a vlastností. John by len ťažko vystihol nášho detektíva - konzultanta jedným slovom, a preto nám ich ponúka hneď niekoľko.
A akým slovom by Sherlock vystihol Johna?

(P.S.: Poviedka v istom okamihu obsahuje prvok, ktorý by sa na prvý pohľad medzi všetkými tými slovami stratil, ale existuje dôvod, prečo tam je, a pevne verím, že si ho niekto všimne. :) )

Príjemné čítanie!

Jedno z jeho mien

Začalo to veľmi jednoducho. Teoreticky, spočiatku to tak vyzeralo. No okolnosti boli tak šialené, že sa Johnovi vryli do pamäte rovnako ako meno jeho azda budúceho spolubývajúceho. Sherlock Holmes.

Trvalo to len krátko. Možno len pár oslovení priezviskom Holmes, než sa ten neznámy vysoký muž v kabáte ponúkol, aby bol oslovovaný len menom. John sa nad tým ani nepozastavil, nepripadalo mu to až také dôležité. V ten moment ho zaujímal predovšetkým byt, ktorý sa chystal obhliadnuť, nie dajaký prapodivný namyslenec Holmes. Ale keď prešiel dverami popri veľmi vkusnej a milej pani v rokoch a vstúpil do bytu 221B, atmosféra ho natoľko uveznila, že mu vôbec neprekážal neporiadok a neusporiadanosť bytu, ba dokonca ani lebka na poličke nad krbom. Vedel, že niečo je iné. Nevedel, ako je to možné, len tušil. A tušil, že ten podivín Holmes bude ešte veľmi zaujímavou osobou.

Po pár mesiacoch, keď si obaja na seba zvykali, a v mnohých ohľadoch len veľmi ťažko, pripadalo Johnovi úplne prirodzené oslovovať svojho priateľa menom. Sherlock - veľmi neobvyklé meno, pomyslel si spočiatku John, ale bolo presne také, ktoré dokonale doplňovalo Sherlockovu výnimočnosť. John svojimi slovami nedokázal presne opísať, aký Sherlock bol.

Sherlock bol...
Sebavedomý. Bolo mu jedno, či hovorí s predavačom na rohu alebo s členom kráľovskej rodiny. Vedel, kto je a čo dokáže. Jeho hranice boli totiž ďalej, než u obyčajných ľudí, a preto si Sherlock neuvedomoval, že jeho konanie mohol niekto považovať azda za nedôstojné...

Sherlock bol...
Húževnatý. Len tak ho niečo nezastrašilo, vždy dokončil svoju prácu nehľadiac na následky. A to bola jedna z vlastností, ku ktorým John inkriminoval najviac.

Sherlock bol...
Egocentrický. John si nebol nikdy celkom istý, ako to vyzerá v Sherlockovom Paláci mysle a ani si nebol istý, či to chce vedieť. Vo svojej predstavivosti si skonštruoval víziu Sherlocka stojaceho uprostred komplexu všemožných entít. Nebolo dôležité, aké veci to boli, pretože pre Johna boli často nepochopiteľné. Dôležité bolo, že vedel, že on, jednoduchý John Watson, držal v tom zložitom komplexe prednú líniu.

Sherlock bol...
Rázny. Rázny vo svojich myšlienkach, činoch. Rázny vo svojej chôdzi, ktorá sa často v nekresťanskú hodinu nočnú ozývala nad bytom pani Hudsonovej. Rázny vo svojich názoroch a dedukciách. Rázny pri dotykoch venovaných Johnovi.

Sherlock bol...
Láskavý. Nie vždy. Nie k všetkým. Láskavosť - úprimnú, srdečnú - prejavoval Sherlock len malému okruhu ľudí.
Bol láskavý k pani Hudsonovej, keď jej namiešal špeciálny bylinkový lektvar, ktorý jej pomohol s bolesťami bedrového kĺbu.
Bol láskavý k Molly, keď jej pomáhal zoraďovať chemikálie v laboratóriu podľa abecedného poradia a dával pozor, aby si, hoci je skúsená, nejakým spôsobom nepodráždila sliznicu vdýchnutím výparov napríklad kyseliny fluorovodíkovej.
Bol láskavý k Lestradovi, keď si po niekoľkých rokoch konečne zapamätal jeho meno.
A bol láskavý k Johnovi, keď ráno ticho čakal ležiac na posteli, bez pohnutia, bez vydania jediného zvuku, kým sa John nezobudí. Bol láskavý, keď mu pripravil čaj a s prianím dobrého rána ho pobozkal na líce.

Sherlock bol...
Opiát. V každom zmysle toho slova. Sherlock bol Johnovou drogou, ktorá nepotrebovala svoju odvykačku, priam naopak. Čím viac bol John so Sherlockom, tým sa stával pozornejším. Čím viac bol Sherlock s Johnom, tým sa stával ľudskejším.

Sherlock bol...
Cynik. Bol. A vďaka Johnovi Sherlock pochopil, čo znamená cítiť.

Sherlock bol...
Krásny. Krásny tak, ako len ľudská bytosť môže krásna byť. Pod určitou schránkou, samozrejme. A presne pod tu schránku, ktorá v Sherlockovom prípade predstavovala akýsi obranný mechanizmus, kde mohol byť tíško schovaný aj pred sebou samým, presne pod túto schránku mohol nazrieť jeden jediný človek. Ten, ktorý dokázal v Sherlockovi vyvolať pocity. Ten, ktorý tak nezištne a nebadane Sherlockovi po celý čas kryl chrbát. Ten, s ktorým sa dokázal milovať celú noc i nasledujúce ráno a stále mal pocit, že je nenaplnený, že ešte stále nemá dosť.

Samozrejme, existovali dni, kedy zašlo slnko a oblohu zaplavili mračná. A tak to vyzeralo aj v byte na Baker Street. Sherlock opäť raz urobil či povedal niečo nemiestne, alebo frflal - na počasie, na nevydarený experiment, na Johna, ktorý ho odmietol, len preto, že zas skladoval v chladničke zopár prstov a odseknutý jazyk, na hlúposť, ktorou bol nasiaknutý celý svet ako jeho drahý kabát dymom z cigarety, na ktorú sa Sherlock ulakomil. V takýchto prípadoch detektív vedel, že pochybil. To nemohol vrátiť späť. Len ho neuveriteľne zožieralo to ticho, ktorým ho John častoval, to nesmierne zúfalstvo, keď sa načiahol za Johnom a on reflexívne uhol dotyku, tá agónia, keď sa naňho John ani len nepozrel, akoby bol Sherlock zrnkom prachu, ktorý odvial vietor. A keď po niekoľkých úmorných hodinách John prehovoril, ten tón, akým povedal jeho meno - William - znel trošku povýšenecky, tak, ako keď rodič dohovára svojmu dieťaťu.

Koniec koncov, John a Sherlock boli len ľudia. Túžba presadzovať si to svoje im bola vlastná, a práve preto občas medzi nimi vznikali ostré hádky. Nestávalo sa to často, to nie. Ale keď k tomu došlo, malo to takú silu, že sa od zúrivosti a zúfalstva obaja chveli, kričiac na seba, zabúdajúc, kto sú, a kým sú jeden pre druhého. John ho v tom závale emócií vždy oslovoval Scott, pretože vedel, ako Sherlock to meno nenávidí - nikdy nechápal prečo, ale v ten moment bolo zbytočné to riešiť, a keď videl, ako Sherlock zaťal päste a otočil sa k odchodu, John trasúc sa vedel, že je koniec.

A potom sa stalo niečo, čo obom prinieslo do duše akýsi pokoj a harmóniu. John už nepredstavoval Sherlocka ako svojho spolubývajúceho či priateľa, keď si občas vyšli s Johnovými priateľmi na kávu. John ho predstavoval ako svojho manžela. Toto je môj manžel, Sherlock. Keď sa to stalo prvýkrát, Sherlock sa zachvel a bol neuveriteľne hrdý, pyšný, ako krásne tá veta znela vyslovená nahlas, ako sa niesla priestorom a bola prirodzená a uisťujúca a správna. Bez rozmyslu si pretočil obrúčku na prste aby sa uistil, že je to reálne, že tam je, tak, ako je tam s ním i John.

John bol v mnohých ohľadoch neuveriteľný romantik. Nebol prehnane sladký ani sentimentálny, pretože ani on, ani Sherlock to nepotrebovali. A napriek tomu si Sherlock všimol maličkostí, ktoré mu jeho manžel preukazoval, a ktoré ho robili šťastným.
Sherlock miloval, keď sa ráno John prebudil, zišiel dole do obývačky či kuchyne a pobozkal Sherlocka do vlasov. Bol to taký jeho malý ranný rituál, a keď naň niekedy John zabudol, Sherlock k nemu podišiel a začal sa maznať ako malé šteňa, kým svoj bozk nedostal.
Sherlock miloval Johnov čaj, nech bol akýkoľvek - ovocný či bylinkový, John presne vedel, aký má Sherlock rád, koľko kociek cukru by sa hodilo k dnešnému dňu a či by med nebol o čosi vhodnejší.
Sherlock miloval Johnove pletené svetre, do ktorých zababušil svoje studené nohy, keď spoločne s Johnom odpočívali na pohovke.
Sherlock miloval Johnov šampón, ktorý si kúpil len kvôli tomu tvrdohlavému detektívovi, aj keď si to odmietol priznať.
A zo všetkého najviac Sherlock bytostne miloval ich spoločný sex. Miloval Johnove silné paže a stisk, akým si ho k sebe pridŕžal. Miloval jeho pokožku, ktorú hladil, olizoval a bozkával. Miloval jeho jazvy, pretože ho robili nezameniteľným, ľudským a predovšetkým hmatateľným. Miloval, keď si ho John bral, keď sa ho dotýkal, keď ich telá pripomínali prepletené užovky.
Miloval drsný sex, keď si John nebral servítky, keď Sherlockovi do ucha šepkal hriešne slová, keď do neho prenikal znova a znova a Sherlock vzdychal, kňučal, ba dokonca kričal od vzrušenia. Miloval, keď sa Johnove nechty zarezávali do jeho bokov, pretože vedel, že nasledujúce ráno bude stačiť jediný pohľad na ne a Sherlock si spomenie.
Ale John nebol vždy taký. John miloval Sherlocka, hýčkal si ho a hladil ho jemne bruškami prstov, ktorých dotyk v niektorých okamihoch bol len akýmsi preludom. Bozkával Sherlocka na krku, zanechával stopy, ochutnával a napriek tomu bol stále hladný. Bozkávali sa, len opuchnutými perami rátali čas, občas sa zabudli nadýchnuť, len aby sa ich bozky zdali nekonečné. Vtedy John zvykol používať jedno slovko, ktoré opakoval stále a stále dokola, šepkal ho Sherlockovi do ucha, šepkal mu ho do vlasov, do dlane, následne ju bozkávajúc, do Sherlockovej duše, pretože to oslovenie - láska - bolo silnejšie, keď si ho Sherlock uvedomoval, keď ho počul stále a stále dokola.

William Sherlock Scott Holmes oslovoval svojho manžela veľmi jednoducho - John.
J.O.H.N.
Nepotreboval žiadne slová. Žiadne prezývky. Žiadne zdrobneniny.
Len - John.
Pretože Sherlock to meno vyslovoval s takou úctou, s toľkou láskou a hrdosťou, s toľkým nadšením a spokojnosťou, že bolo jasné, ktorý John to je a čo pre Sherlocka znamená.