221B: Odraz

"Láska je pud zo všetkých najmenej prezieravý. Práve jeho slepota jej umožňuje existenciu."

Yvan Goll

Na úvod trošku netradične a melodramaticky. A priznávam, že melodráma sa bude ťahať ako sladký karamel celou touto krátkou dvestodvadsaťjednotkou. 

Príjemné čítanie!

(aka eye-fucking)

Odraz

Odkedy sa John nasťahoval do Baker Street mnohé sa zmenilo. Svet, život, on sám. Začal si viac všímať. A na rozdiel od svojho spolubývajúceho, začal aj viac cítiť.

Prvýkrát si to uvedomil v jedno ráno, keď sa vyše polhodiny stojac pred zrkadlom snažil...
Vyzerať čo najlepšie?
Povedzme. Nesnažil sa o to od posledného pokusu vyjsť si s Olíviou z kaviarne oproti.
Paradoxom bolo, že ho vtedy nečakalo žiadne rande. Len popoludnie strávené so Sherlockom.

Keď sa neskôr prechádzali pozdĺž jazera, John si nebol istý, či to má súvislosť s prípadom, pretože Sherlock sa neobťažoval s detailami a Johnovi to celé pripadalo v podstate romantické. Tichý šum stromov doplňovali ich kroky, keď jeden vedľa druhého kráčali ponárajúc sa do prítomnosti toho druhého. Potom Sherlock zastal, pohľad uprený k brehu na druhom konci jazera. John hľadiac na pokojnú hladinu vody uzrel ich odraz. Usmial sa.

Večer, keď zišiel John do obývačky len v župane, Sherlock stál neďaleko krbu hrajúc na husle. John sa rozhodol, že pripraví čaj - bol to ich večerný rituál, hoci ho Sherlock len málokedy plnil. Ako John Sherlockovi podával šálku mätového čaju, zazrel svoj odraz v jeho očiach. Azda na stotinu sekundy, ktorá sa javila ako večnosť, v tých očiach, ktoré boli tak prenikavé a pozorné, práve v tých John ostal uväznený, len v nich a ich nežnom blankyte.