Not killing your butterfly, III.kapitola

V pote tváre, so zakrvavenými prstami a smrťou v očiach - tretia kapitola je tu! Prosím, pripomeňte mi nabudúce, nech sa nesnažím opísať niečo, o čom nemám ani páru. (Áno, to tá "párty.")

Príjemné... čítanie...

Niečo nebolo v poriadku.

Stál som v kúpeľni pred zrkadlom a trápil si mozog nad otázkou, či je ten odraz, ktorý som videl, skutočný, alebo je to len jedna z menších halucinácií, ktoré ma sprevádzali uplynulý večer. Nahol som sa bližšie k zrkadlu a prižmúril oči.

Ulepené vlasy.
Bledá pleť.
Kruhy pod očami.
Menšia odrenina na čele.
Krv na perách.

No, pomyslel som si, rozhodne to nebola len jedna vec, ktorá nebola v poriadku.

***

Keď som sa v ten osudový deň ráno zobudil, uvedomil som si dve veci.
Bolo mi príšerné teplo a počasím alebo kúrením to rozhodne nebolo.
A, čo bolo očividné, mohli za to moji milovaní kamaráti, ktorí zdvorilo odmietli vykopnutie, ktoré som im večer tak láskyplne odporučil a teraz sa rozvaľovali - obaja - na mojej posteli a končatinami ma objímali ako chobotnice. Zatiaľ čo Sam slintal na vankúš, Alex mi fuňal priamo do ucha.

Navretú žilku na čele som sa nesnažil ani ignorovať.

Skúsil som sa pohnúť - zbytočné. Uvažoval som, či tí dvaja majú v spánku takú silu, alebo sa na mňa len prilepili sekundových lepidlom.
Ale skôr než to, ma zaujímal fakt, ako je možné, že sa tí dvaja okolo mňa stále motajú. Úprimne, ak by to bolo možné, ja sám by som so sebou netrávil čas. Takže ma na jednej strane hrialo pri srdci z ich náklonnosti, ale na strane druhej mi ich bolo trochu ľúto - nechcel som, aby so mnou strácali čas. Tak či onak raz odídu a ja nechcem, aby sa to stalo v momente, keď ich budem najviac potrebovať...

Priateľské vzťahy sú tak... zložité.

Sam zachrápal a ja som k nemu otočil hlavu. Ihneď som odvrátil pohľad, tá slina, ktorá sa mu ťahala od kútika úst bola asi to najnechutnejšie, čo som kedy videl.

Otočil som sa a zahľadel sa do Alexovej tváre. Ten chlap mal neuveriteľne dlhé riasy. Ako ženská. Fascinujúce.
Rýchlo som sa zameral na niečo iné. Strop. Strop je fajn...

V tom nesmiernom teple a uširvúcom tichu, keď som ako nemý hľadel na strop izby a pozoroval na ňom drobné zrniečka vytvárajúce obrazce, na tvári sa mi mihol škodoradostný úsmev len stotinu pred tým, než som s plných pľúc zareval.

***

Pri raňajkách sa mi darilo všetkých vehementne ignorovať a tváriť sa tak, že by ma i náhodný okoloidúci pri troche šťastia mohol označiť za živého. To však nič nemenilo na fakte, že ma príšerne bolela hlava z náhleho deficitu spánku, v ušiach mi intenzívne zvonilo a snažil som sa vyhnúť pohľadu na tých dvoch idiotov sediacich so mnou pri kuchynskom stole. Timov pokus o amputáciu mojej nohy som nemal síl ani sabotovať.

Sam s ohromným a nesmierne otravným zápalom viedol snáď polhodinový monológ o tom, koho by rád na tej párty stretol, či nestretol, koľko zúfalých ženských by pozval na rande - kde, kedy a za akých okolností, zatiaľ čo ja s Alexom sme sa ani nesnažili predstierať, že nás to zaujíma. Mal som podozrenie - po toľkých rokoch opodstatnené - že Alex premýšľa nad podobne povrchnými vecami, ako napríklad - čo si oblečie (a či vôbec), aby tým donútil ľudstvo padnúť mu k nohám skôr, než by sa zmohlo na vzrušený ston.

Ja som sa ďalej babral vidličkou v omelete.

"Myslím, že by som si mal vziať ten super klobúk, čo som si naposledy kúpil..." prehodil Sam.
Nemal som silu povedať tomu blonďatému zúfalcovi, že práve ten klobúk je dôvodom, prečo sa mu všetky vyhýbajú.

Alex sa načiahol po šálke čaju a odkašľal si. "Daj si tú bledú košeľu. Obyčajné rifle a číny. Trochu voňavky." Dramaticky položil šálku na stôl. "Zaručená kombinácia!"

Niekedy som premýšľal, prečo si Alex namiesto medicíny nezvolil nejaké kreatívnejšie zameranie, kde by uplatnil svoj zmysel pre módu. V duchu som mykol plecami a vložil do úst cherry paradajku.

Sam sa zamyslel. "A k tomu ten červený opasok." Ktorý bol drahší, než celý outfit, pomyslel som si.

Alex si utrel servítkou ústa: "Len ak si k tomu nedáš ten klobúk. Rozdielny materiál a nemožná farba. Neladí to."

O pár sekúnd na to ma napadlo, či je normálne, aby dvaja sedemnásťroční chalani - zdôrazňujem ten mužský rod - viedli takúto debatu o ôsmej ráno v mojej kuchyni.
Oprava.
Kedykoľvek a kdekoľvek.

***

Ležal som na posteli a neprítomne hľadel do mobilu. Fakt, že už o pár hodín budem umierať v dave tancujúcich spotencov som zatlačil do úzadia. Nechcel som si ani len predstaviť ten hluk... tých ľudí. Zdvíhal sa mi žalúdok.

Sam akurát predvádzal vlastnú módnu prehliadku - každých päť minút sa postavil pred zrkadlo v iných handrách a ja som premýšľal, kde ich všetky, do čerta, vzal, keďže moja skriňa zívala prázdnotou. Keď som si všimol za dverami kufor, bolo mi to jasné.

Prehodil som si perinu cez hlavu a začítal sa do správy.

Po pár minútach vtrhol do izby Alex, v tmavej košeli a rifliach, vyvoňaný, vyčesaný, s jemnou čiernou linkou okolo očí.
Samove oči zaiskrili žiarlivosťou. Rozbehol sa ku kufru a zaboril doň hlavu ako pštros do piesku. S kým sa to, preboha, priatelím...

***

> Nemyslím, že by si to mal brať tak tragicky.
> Je to čisto realistický pohľad na vec.
> Prídeš tam. Zhodnotíš situáciu. A potom sa rozhodneš. Nerob unáhlené závery.
> Vieš, že to nedokážem. Som to ja.
> Veď práve. Si to ty.

Zaklapol som mobil len krátko pred tým, než sa na mňa tí dvaja vrhli s úmyslom zničiť môj doterajší (mizerný) život. Keďže boli v presile a moja sila by nestačila ani proti jednému z nich, o pár minút som stál pred písacím stolom a hľadel na dva "outfity", ktoré mi moji spoločníci pripravili. Jeden pozostával z čierneho tielka, nohavíc a trakov, druhý z bledomodrej košele s dlhými rukávmi, riflí a opasku.
Povzdychol som si a nenápadne pozrel na ľavačku.
Bolo rozhodnuté.

Cesta do klubu netrvala tak dlho, ako som si prial.Vystúpili sme z taxíka a z nohy na nohu sa blížili k budove, o ktorej som ani nevedel, že sa tu nachádza. Do tejto časti mesta som nechodil často, vlastne... Nechodil som na mnoho miest, či už z vlastnej lenivosti, alebo pretrvávajúcej antropofóbie. Upieral som zrak na vlastné tenisky a snažil sa splynúť s tmou okolo.

Pri vstupe stál chlap mohutný ako Huk a v mysli som len pokrútil hlavou nad jeho nezmyselnými slnečnými okuliarmi. Hudba revala na plné pecky a ja som preklínal ten novodobý trend, kde melódiu skladby tvorili zvuky mixérov a vŕtačiek a text spočíval v nekonečnom opakovaní jedinej frázy.

Sam s Alexom v jednom momente stáli okolo mňa, v druhom zmizli v dave a ja som ostal sám. Teoreticky sám, ľudí tam totižto bolo viac, než v nákupnom centre so sedemdesiat-percentnými zľavami.
Horko-ťažko, s úmyslom vyhnúť sa akémukoľvek dotyku s kýmkoľvek, som sa predral k jednému zo stolov, ktoré stáli v bezpečnej vzdialenosti od tanečného parketu, sadol si na stoličku a oprel sa o stenu.
Takže...

Príchod - absolvovaný.
Zhodnotenie situácie - hluk, zápach udýchaných tiel, teplo, odhadom päťdesiat ľudí na meter štvorcový, obsah kyslíka minimálny.
Unáhlený záver - neschopnosť prežitia.
Konečný záver - čo najrýchlejšie sa dostať preč.

O chvíľu prišla čašníčka, ktorá si tú priesvitnú blúzku mohla odpustiť, keďže ani zďaleka nezakrývala to, čo mala, a spýtala sa ma, čo si dám. Vzhľadom na svoj vek som etanolové nápoje vyškrtol z nápojového lístka a objednal si niečo, o čom som nemal ani potuchy, čo je. Keď mi to o chvíľu Minzy (čašníčka) doniesla, zelená tekutina sa jej skoro vyšmykla z nemotorných prstov, no nakoniec to ustála. S nedôverou som sa napil toho žabieho slizu a kútikom oka zaregistroval osobu, ktorá na mňa zízala už nejaký ten čas.
Nemám záujem.
Sledoval som stúpajúce bublinky v moku.

"Už si ich spočítal?"
Nechápavo som zodvihol pohľad: "Čo prosím?"
Dotyčný sa usmial a bez pozvania si prisadol. "Či si už spočítal všetky tie bublinky. Prepaľuješ ich pohľadom!"
Ja aspoň neprepaľujem pohľadom ľudí, pomyslel som si.
"Neviem o tom, že by som mal laserové oči," odfrkol som sa upil si.
"Neviem, či laserové, ale pekné určite."
Zdvihol som obočie. No to sa mi snáď zdá. Pretrel som si rukou oči. "Myslím, že na dnes si mal dosť. Už len ťažko rozoznáš realitu od fikcie."
"A nie je fikcia lepšia?" spýtal sa medovým hlasom a po prvýkrát som mu dal za pravdu. Konečne som odtrhol pohľad od stola a nazrel mu do tváre. V tej tme a hluku som ho videl len ťažko, ale mal bledé vlasy a príjemné črty.
"Všetko je lepšie, ako realita," povedal som arogantne a zahľadel sa kamsi do neznáma.
"Záleží na tom, akú realitu si vytvoríš." Usmial sa. Znenazdajky ma chytil za ruku a vytiahol na parket. Nevedel som, čo robím, ani prečo, len som hltal očami jeho dokonalé pohyby, jemný úsmev, čo mu hral na perách a záblesky reflektorov, čo sa mu plazili po tele. Neveril som tomu, čo sa deje. A neverili tomu ani Alex so Samom, ktorí na mňa celý ten čas zízali.

"Ty si ale zviera, Mikey!" podpichoval ma Sam.
"Hotový parketový lev!" strapatil mi Alex vlasy, zatiaľ čo sme stáli pred klubom a inhalovali čistý vzduch.
"Byť levom, tak vám odhryznem hlavy, vy kreténi," triasol som sa od zimy.
"Naše mačiatko sa hnevá, pozor na neho!" Mal som chuť narvať mu ten klobúk až do žalúdka.

Trasúc sa nervozitou a chladom, otočil som sa smerom ku vchodu do klubu. Krátko po tom, čo som prekročil prach, začul som výkrik obsahujúci moje meno. A potom ma zaliala temnota.

***

Niečo nebolo v poriadku. Stál som v kúpeľni pred zrkadlom... No, pomyslel som si, rozhodne to nebola len jedna vec, ktorá nebola v poriadku.

"Ty už si hore?" zívol Alex, len čo sa mi objavil sa chrbtom.
"Sám sa tomu divím." Opláchol som si tvár a utrel sa do uteráka. "Môžeš mi povedať, prečo vyzerám ako obeť zo zlej kriminálky?"
Alex sa zasmial a potľapkal ma po chrbte: "No, včera, ako si sa nasral a vrátil sa do vnútra, vo vchode do teba narazil poriadny chlap a teba to zhodilo dole schodmi. Na chvíľu si stratil vedomie. Sam skoro umrel od strachu. A tak sme ťa vzali domov."
Chvíľu som na neho zízal. "Vzali ste ma domov."
"Presne tak," pritakal Alex a nanášal si zubnú pastu na kefku.
"A prečo ste ma, do čerta, nevzali do nemocnice?" začínal som panikáriť, "mohol som umrieť!"
Alex si vypláchol ústa: "A nie je to predsa to, čo chceš?"

Ostal som stáť ako zamrznutý. Ten bastard trafil do čierneho. Častokrát som premýšľal nad smrťou. Klamal by som, ak by som povedal, že som sa o to nechcel pokúsiť. Ale vždy mi chýbala tá prekliata odvaha. Ostal som sám so svojimi myšlienkami v malej kúpeľni obloženej modrými obkladačkami a díval sa do očí sám sebe. Zas rovnaký pocit. Zas rovnaká nenávisť. Ani neviem prečo, vložil som ruku do zadného vrecka nohavíc. Vytiahol som papierik s číslom.
Čo to, do pekla... ???



Predchádzajúca kapitola

Nasledujúca kapitola