V objatí strachu

Moji drahí náhodne okoloidúci! ♥

(Vážne by som mohla zmeniť systém uvítania, ale to by bolo veľa práce.)

Máme tu niečo nové. Teda, nové ako nové, samozrejme. Supernatural? Vážne?
Rozhodne!
Tí z vás, ktorí majú radi Supernatural (Lovci duchů), si možno prídu na svoje. Priznávam sa, že čo sa môj svet od konca júla 2014 točí výhrade okolo SPN, nemyslím na nič iné, len na monštrá a príšery a Sama a Deana a komplexne celú show a zas Deana a na moje samozvané vyhlásenie sa za lovca... Ehm.
Desiata séria je v polovici a čakať do januára na ďalšiu časť je zabíjajúce. Obzvlášť po poslednej časti. Brrr. (Dajte mi vedieť, čo si myslíte o SE10EP09 The Things We Left Behind a či ste ju vôbec prežili. Ja nie.)

Moja prvotina na tému Supernatural sa týka epizódy Yellow Fever (Žltá horúčka, SE4EP06). Presnejšie jej konca. Pamätáte ešte na štvrtú sériu? Ak nie, stačí, ak si spomeniete na Deanov stupňujúci sa strach, song Eye of the Tiger a nahnevaného ducha Luthera, ktorý nakoniec prežil svoju smrť znova. Nakoniec ale všetko nedopadlo tak, ako sme si mysleli.

Užite si čítanie, prípadne sa vyjadrite v komentároch, čo sa Vám páčilo a čo nie.

Malé upozornenie na záver - jedná sa o wincest. Trochu bratského maznania a tak podobne, nič explicitné. A žiadny Castiel.



Pozn.: To, že som hrdina neznamená, že nemám strach.. 

V objatí strachu

Od posledného prípadu ubehlo niekoľko hodín. Sam a Dean sedeli v impale a práve prechádzali opustenou cestou niekde v Colorade. Po tom, čo sa rozlúčili s Bobbym sa ako obyčajne rozhodli cestovať ďalej za prípadom. Všetko sa zdalo byť v normále. Teda, tak v normále, ako je to pri Winchesterovcoch možné.

Práve prešli po jednom z cestných výmoľov, keď sa impala nepríjemne otriasla.

„Do čerta Sam, nemôžeš dávať pozor?!“ skríkol Dean sediac na sedadle spolujazdca. Už je to dávno, čo sedel práve tam a nedobrovoľne prenechal riadenie svojmu mladšiemu bratovi.

„Prepáč Dean, všimol som si ju na poslednú chvíľu,“ zívol Sam snažiac sa odľahčiť situáciu. „O pár kilometrov sme späť v civilizácií. Nájdeme motel a odpočinieme si.“

„Akoby si to nehovoril už pred pol hodinou.“

Atmosféra v aute opäť potemnela, počuť bolo iba príjemné vrčanie motora milovaného chevroletu. Deanove viečka sa zatvárali vlastnou tiažou, ale bol príliš nervózny, aby sa odhodlal zaspať. Sam mu venoval jeden zo svojich pohľadov, v ktorom sa odrážala tá neuveriteľná starostlivosť a dôležitosť, všadeprítomná, keď sa jednalo o Deana, žiadaná a podstatná. Usmial sa sám pre seba a potľapkal Deana na kolene. So zrakom upreným na cestu nechal tachometer dosiahnuť najvyššiu rýchlosť.

Po hodine a niekoľkých kilometroch konečne otvorili dvere izby v jednom z motelov nie odlišnom od tých, v ktorých prebývali doteraz. Sam položil na stôl zabalené jedlo. Dean sa totiž v jednom kuse sťažoval na prázdny žalúdok a možnú smrť z nedostatku jedla, a tak Sam nemal inú možnosť, len mu kúpiť jeden z jeho cholesterolo-plodných cheeseburgerov. On si vzal šalát.

Dean sa nedôverčivo zahľadel na kus mäsa v obrovskej žemli. Inokedy by po ňom skočil, ani by nežmurkol.

„No tak, Dean. Je to bezpečné, sám som to overoval.“

„Ak ma otrávi, je to tvoja vina,“ ukázal prstom na Sama a konečne si odhryzol.

Pravda bola taká, že posledný prípad neskončil úplne tak, ako si predstavovali. Podarilo sa im zničiť ducha. Priviazali ho špeciálnou reťazou o Bobbyho auto, vláčili ho po celom pracovisku a nechali ho tak prežiť vlastnú smrť znova, ale vedľajšie účinky ustupovali pomaly. Dean už síce nemal panický strach zo všetkého, čo sa pohlo, ale určitá neistota a pocit strachu v ňom ostali. Neustále sa obzeral okolo seba, videl prízraky tam, kde neboli, paranoja mu visela na chrbte a sám sebe liezol poriadne na nervy.

„Idem do sprchy,“ zahlásil Sam a vstal od stola.

Dean sa takmer zadusil. „Počkať, počkať. Nemôžeš ma tu nechať samého!“

„Budem vo vedľajšej miestnosti, Dean. Je to pár metrov. Navyše tá stena ani nie je poriadna stena.“

„No práve, ktokoľvek sem môže prísť,“ Deanove zorničky sa roztiahli strachom.

Sam spravil pár krokov smerom k bratovi a potľapkal ho mohutnou rukou po líci: „To je síce možné, ale ty si lovec. Dobrý lovec. Najlepší lovec, akého poznám.“

„Ale dnes nešľapem na plný výkon. Nemôžem riskovať.“

Sam neveril vlastným ušiam.

Oni.

Neriskovať.

Keby Sam nevedel, čo sa deje, myslel by si, že sa svet zbláznil.

„Fajn, čo odo mňa chceš, Dean? Chceš, aby som ťa tam vzal so sebou?“ zasmial sa sarkasticky mladší brat a v tej chvíli by bol najradšej Deanovi jednu vrazil.

„Áno.“

„Nie, Dean, to som nemyslel vážne.“

„Vezmi ma so sebou. Je to jediné riešenie. Neostanem sám a nič sa mi nemôže stať.“ usmial sa starší brat, nadšený svojim riešením a odpochodoval si to ku dverám kúpeľne. Sam stál, díval sa, ako Dean neisto vstupuje do kúpeľne, obhliada sa na všetky strany hľadajúc nebezpečenstvo.

„A netvár sa, ako by to bolo prvýkrát, Sammy!“

Nebolo to nič, čo by pre nich predstavovalo niečo zlé. Možnosť byť spolu, cítiť prítomnosť toho druhého, nebyť schopný myšlienky, čo by sa netýkala len ich. Zahalený v postupne ochladzujúcej sa pare, ako ukrytý pred svetom. Len ich osobný priestor, malý spoločný vesmír. Ten dotyk horúcich tiel, ktoré predstavovali útočisko tomu druhému, tak po ňom túžili a boli by hlupáci, ak by neprijali, čo bolo ponúkané.

Obaja stáli v sprchovom kúte s veľkosťou 1,5x1 m, v stroho zariadenej motelovej kúpeľni s marhuľovými obkladačkami. Voda v kvapkách padala na ich rozohriatu kožu, dobrý bože, ako len milovali ten správny tlak v sprchových hlaviciach! Sam so sprchovým gélom jemne masíroval Deanove stuhnuté svaly, aby mu aspoň trochu pomohol uvoľniť sa.

Dean vzdychol, keď jeho brat narazil na extra bolestivé miesto na jeho krížoch. Sam pristúpil o čosi bližšie, aby mal lepší prístup a ponúkol mu pocit fyzickej i psychickej podpory. Dean sa oprel o Samovo rameno a so zaklonenou hlavou si užíval starostlivosť, ktorá mu nikdy nebola tak úplne dopriata.

„Si v poriadku?“ spýtal sa stlmeným hlasom Sam.

„Nikdy mi nebolo lepšie,“ uškrnul sa Dean.

Sam naschvál až bolestivo stlačiť jeho boky: „Vieš, že to nie je pravda.“

„Myslíš?“ uškrnul sa Dean laškovne a otočil sa tvárou k bratovi.

„Uhmm,“ zamyslel sa na oko mladší z bratov a skĺzol rukami až prekliate nízko po Deanovom chrbte, „rozhodne.“

„Ty prerastený bastard.“

Sam vysmiaty ako slniečko sa načiahol po batérií a vodu zastavil. Chystal sa odhrnúť kvetovaný záves, keď ho Dean náhle zastavil. Pritisol si prst k perám – Šššš! - a pomaly záves odhrnul, čakajúc, že na nich niečo skočí. Ale ako bolo zjavné, nič také sa nestalo. Kedy tá paranoja konečne vyprchá? Pomyslel si Sam a hodil jeden z uterákov položených pri umývadle bratovi priamo do tváre.

Keď o pár minút Sam vyšiel z kúpeľne, Dean už ležal na jednej z postelí, celý nedočkavý, kedy sa jeho hygienou posadnutý braček konečne objaví v miestnosti. Sam kráčal pomaly, veľmi neobvyklo, z končekov vlasov mu kvapkala voda na odhalené ramená a hrudník a na sebe nemal nič, iba spodnú bielizeň. Dean občas zabúdal, ako malý Sammy v skutočnosti vyrástol a dospel. Mohutné svaly, získané tvrdou prácou a tréningom, sem-tam nejaká jazva, o ktorej vedel Dean snáď viac, než Sam, a fakt, že ho prerástol už o hlavu... Všetci videli Sama ako silného muža, lovca, ale len Dean vedel, ako dospel na duši. A ako veľmi ho to dospievanie bolí.

Dean sa strhol a otočil hlavu k oknu. Rachot na parkovisku.

„To je v poriadku, Dean. Bola to asi iba mačka, čo prevrátila odpadkový kôš,“ upokojil ho Sam a chystal sa ľahnúť si na vedľajšiu posteľ, „alebo opilec, čo nevie, kde je sever.“

Zašušťala látka, stará posteľ opotrebovaná časom chvíľu vŕzgala, kým sa Sam pohodlne uvelebil a nastalo ticho. Žiaľ, nie na dlho.

„Sammy, urobíš mi láskavosť?“

„Fajn, Dean, ale potom už pôjdeme obaja spať, jasné? Naše štyri hodiny spánku nám nik nevráti,“ zamrmlal Sam do vankúša.

„Mohol by si...“ zdráhal sa Dean.

„Mohol čo-?“

„No, vieš...“

„Nie, neviem, Dean a začínam pochybovať, či to vôbec vedieť chcem.“

Dean sa nervózne zavrtel na posteli a v tej chvíli si prial umrieť. Zahľadel sa na strop. Na stotinu sekundy ho videl celý v plameňoch. Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol.

„Mohol by som si ľahnúť k tebe?“

Ručička na Samovom meradle trpezlivosti vybuchla. „Máš svoju posteľ, Dean. Navyše, obaja sa na jednu už len sotva zmestíme.“

„Prosím, Sammy.“ Dean pripomínal päťročné dieťa, do čerta s ním. Kým sa Sam otočil na druhý bok, Dean už stál pri jeho posteli, rukami objímal vlastné telo a čakal.

„Budem toho ľutovať,“ povedal Sam a posunul sa na posteli o kúsok ďalej, nadvihol prikrývku a nechal Deana, nech si k nemu pomaly vlezie. Na chvíľu ho zasiahol chlad, keď sa Deanove studené nohy preplietli s jeho. Celé jeho telo bolo neprirodzené studené a stuhnuté, Sam mohol cítiť každý napnutý sval a nerv, ktorý len čakal na signál. Pritisol sa k nemu bližšie, jeho hrudník a brušné svaly kopírovali Deanov chrbát, zatiaľ čo ich nohy pripomínali prepletené užovky.

Sam posunul prikrývku a zakryl ho, oberajúc sa tak o kus tepla. Ruku v majetníckom geste prehodil cez jeho bok až na brucho, kde mohol cítiť to jeho teplo.

Dean sa usmial. „Si správny chlap, Sammy.“

„Drž hubu.“

Nebyť obáv, Dean by sa bol zasmial na celú izbu. Teraz sa však snažil sústrediť len na svojho brata, na jeho telo, čo ho tak objímalo a chránilo, na jeho dych, čo ho šteklil na zátylku a ruku, ktorá ho v upokojujúcom tempe hladila po bedrách a bruchu.

Ich telá pripomínali dve lyžičky zakvačené do seba a obaja si veľmi dobre spomínali na staré časy, keď ako malí zvykli ležať v jednej posteli, no s tým rozdielom, že tou väčšou lyžicou bol Dean. Vždy si malého Sammyho držal blízko pri sebe, hladil ho po vláskoch a snažil sa vymyslieť príbeh, ktorý by mu neprinášal nočné mory pripomínajúce jeho život.

Dean sa opäť strhol v návale paniky, ale Sam ho držal pevne pri sebe a šepkal mu do ucha prosté bláznovstvá. Snažil sa ho priviesť na iné myšlienky, Dean sa nechal upokojovať prstami, ktoré v malých krúžkoch mapovali jeho pokožku. Rôzne špirálky a vlnky a dotyky a obrazce, ktoré Sam s láskou kreslil, sa jeho bratovi priam vpálili do kože a skryté pred svetom sa javili ako ich výsostný majetok.

Bude to v poriadku, Dean, bude to fajn, som tu pri tebe. Stále dokola a dokola, Sam si už ani neuvedomoval, čo robí. Tíško sa nahol a pobozkal miesto pod Deanovým uchom, potom jeho krk, len veľmi, veľmi jemne, len čo by sa pery obtreli o jeho pokožku a potom zas zmizli. Vďaka tomu, že v motelovej izbe nebola úplná tma, a vďačiť za to mohol najmä pouličnej lampe, mohol Sam vidieť jemné chĺpky na Deanovej tvári, jeho - na muža neobvykle dlhé - riasy, a ak by dokonale nepoznal jeho tvár a nevedel by, kde sa nachádza znamienko, či drobná peha, bol by si istý, že aj tú v tej tme vidí, hoci to bolo nemožné.

Zdalo sa, že Dean už konečne spí, ale nebola to tak celkom pravda. Cítil a uvedomoval si bratove dotyky a bol by schopný predať dušu (znova) len pre to, aby tu takto mohli ostať na vždy. Do pekla so strachom a paranojou, s kým je človek v bezpečí, ak nie so Samom Winchestrom?

Dean sa pomaly otočil tvárou k Samovi.

Nech sa prepadnem, pomyslel si Sam vnímajúc, ako sa k nemu jeho brat so zatajeným dychom približuje.

„Vďaka Sammy,“ šepol mu do tváre, „ďakujem, že si so mnou.“

„To je samozrejmosť, Dean.“ Sam sa načiahol a pobozkal Deana na čelo. „Urobil by si pre mňa to isté.“

„Pravda,“ usmial sa starší z bratov a nechal svoju hlavu klesnúť na Samovo rameno. Sam ho automaticky objal rukou, druhú mu zaboril do vlasov a nežne ich hladil.

„Sammy?“
„Čo zas?!“ Sam miloval svojho brata, skutočne áno, ale klamal by sám seba, ak by povedal, že mu nemal niekedy chuť vraziť. A nie len jednu...

„Nič, len som si spomenul. Zvykli sme takto spávať, keď sme boli deti.“

Sam sa zavrtel. „Dean, prakticky sme nikdy neboli deti.“

„Vieš, ako to myslím.“ Dean sa na moment zadíval kamsi do prázdna. „Fargo, Severná Dakota. Mal si asi šesť. Otec lovil čarodejnicu a nechal nás v moteli s tým, že je do rána späť. Neukázal sa tri dni a ty si sa neustále pýtal, kedy príde a či je v poriadku.“

Sam sa posmutnelo usmial, niečo si vybavoval.

„Každú noc si ležal v posteli a bál si sa, že nás ta čarodejnica dostane. A ja som ťa držal za ruku a vravieval-“

„- že keď sa ocko vráti, nakope ma za to, že som v neho neveril,“ dokončil Sam.

Dean sa usmial. Cítiac, ako sa staré rany znova otvárajú a ten prazvláštny pocit prázdnoty si do nich razí cestu, mal čo robiť, aby zahnal slzy.

„Nakoniec sa po štyroch dňoch vrátil a skončil v špitále.“

Sam len tíško počúval, ako sa hlas jeho brata v tme pomaly vytráca. Hľadel do tmy mysliac na to, že sa v tej chvíli nebál ani tak o ich otca, než o to, aby boli v poriadku oni. Obzvlášť Dean. Zdalo sa to zvláštne, ale Sam sa vždy cítil bezpečnejšie v prítomnosti svojho brata, než po zuby ozbrojeného otca. Dean bol ten, kto stál pri ňom, kto mu robil raňajky, keď sa John celé dni neukázal. Dean bol ten, čo mu šepkal hrdinské príbehu v noci, keď nemohol spať a budil sa strachom a so slzami v očiach. 

„Sammy?“ prerušil tok jeho myšlienok Dean a Sam cítil, ako k nemu brat zdvihol hlavu. „Čoho sa najviac bojíš? Čo je tvoj najväčší strach? “ 

Sam zmĺkol, hlavou sa mu ozývali vlastné myšlienky a tikot hodín z nočného stolíka. Zažil mnoho vecí, takých, ktoré si obyčajný smrteľník nevie ani predstaviť, no zo všetkého bolo pre neho najstrašnejšie jediné. Pozdvihol druhú ruku k Deanovej tvári a cítil sa smiešne teatrálne.

„Ty vieš.“ 

Dve slová, čo sa vniesli do atmosféry, boli ťažké a v jeho ušiach zneli ako úder gongu. Pritúlil sa k svojmu mladšiemu bratovi a možno bol jeho stisk bolestivý, ale na tom nezáležalo.

„Sme na tom rovnako,“ šepol Dean a tvárou sa pritúlil k Samovmu krku.

Zhlboka nadýchol, cítil vôňu sprchového gélu a dezodorantu a Sammyho a zdala sa mu tak omamná, ako ópium, ako droga, a to teplo, ktoré z neho sálalo, bolo nepredstaviteľne upokojujúce a bol by hriech nechcieť niečo tak príjemné a príťažlivé a pri tom tak čisté a nepoškvrnené. Samou nedočkavosťou a túžbou po dotyku Dean prechádzal bruškami prstov po Samovom hrudníku, obkresľoval jeho svaly a bláznil už len z pocitu beznádejnej blízkosti. Zadosťučinenie, keď pod prstami vnímal Samove zimomriavky, mu bralo dych. Tlkot jeho srdca pripomínal uspávanku, ktorú Samovi vždy spieval jedine a výhradne Dean, pretože - kto iný? Občas zatiahol jemne falošne, ale to tvorilo celú tú dokonalosť bratskej vzájomnej lásky a ochrany, a malému Sammymu to zdá sa neprekážalo. Povzdychol si.

Sam si ho naposledy privinul k sebe a uštedril mu bozk do vlasov. „Dobrú noc,“ šepol do tmy.

„Dobrú noc, Sammy...“ 

A po dlhej dobe Dean konečne zavrel oči bez strachu, že by sa im mohlo niečo stať.