Human error

Kedysi dávno, keď som viedla jeden zo svojich starších blogov, zvykla som písať takmer každý týždeň nejaký ten výkec. Možno to poznáte, zhrnutie pocitov a zážitkov, ktoré sa nakopili, a o ktorých som nemala možnosť sa s niekým porozprávať. Smutné, presne tak, a možno tak to pôsobilo na tých pár náhodných okoloidúcich, ktorí sa chybou v matrixe na blogu objavili. Vtedy som si povedala, že ak sa rozhodnem založiť nový blog, podobné veci už písať nebudem.
A pritom ich píšem znova.

Aby bolo jasné, nechcem tu na nikoho citovo vplývať, vydierať ho ani podobné veci. Je to u mňa proste len doživotná rutina. Dokonca ani neviem, či tu ten článok vôbec nechám. Možno ho zmažem skôr, než vydám, aj to je možné.

Moje pôsobenie na blogu je mizerné, už len stačí, aby kde-tu preletelo to seno čo býva vo westernoch. Múzu zdá sa zasiahol náboj so soľou a nie je nikde k nájdeniu. Status "rozpísané" má niekoľko mojich rozpracovaných "diel", nezdá sa však, že by sa to v blízkej dobe zmenilo. Nechce sa mi. A chytá ma depresia. A začala som pozerať Supernatural.

A začala som pozerať Supernatural.

Supernatural. 

Možno som od toho čakala trochu viac, vzhľadom na ohlasy a šialený fandom, ktorý sa živí vo vodách Tumblru. To som si hovorila niekde v strede prvej série. A som takmer na konci druhej a moje krehké srdce dostalo niekoľko zásahov pod prúdom 666 tisíc voltov. Dean a Sammy. Ich bratská láska ma privedie do hrobu (z ktorého ma zas vykopú a spália kosti spoločne so soľou, len tak pre istotu).

(x)

Ďalšou kopijou zabodnutou v mojom srdci je Sherlock. Aké nečakané. Tretia séria mi zničila život. Často trpím pocitmi ambivalencie, ale v tomto prípade je to extrém. Osobne považujem tretiu sériu za jednu z najlepších. Vlastne za najlepšiu, ono nie je veľmi z čoho vyberať. Ale už len fakt, že Sherlock začal konečne cítiť, že vzťah medzi ním a Johnom je úplne iný než doteraz, a že sa objavila Mary, o ktorej sa stále neviem rozhodnúť, či ju mám rada alebo ju nenávidím a obrovské očakávanie z pripravovaných častí mi nedá spávať a už len čakám na deň, kedy ma vynesú zakrytú pod čiernou plachtou smerom k pohrebáku. 

Už vyše mesiaca žijem svoj život pustovníka, s nikým sa nekontaktujem a z izby ma možno dostať len po omráčení baseballkou. Nie som ten typ, ktorý by vyhľadával spoločnosť, skôr si len nenápadne zaleziem pod deku a zoberiem počítač alebo knihu a tvárim sa, že neexistujem. Proste potrebujem na chvíľu vypnúť od okolitej reality. Ale na druhú stranu cítim, že táto moja očista bude problémom v začleňovaní sa do spoločnosti, ktoré začne začiatkom septembra. Už teraz z toho chytám osýpky.

Pôvodne som mala na prázdniny veľké plány, ale jediná veľkoleposť, čo som zažila, bol zostup zo schodov smerom do kuchyne a zas späť. Ďalej som chcela čas využiť písaním a obohatiť vody fanfiction o ďalšiu rybu, ale nadšenie klesá priamo úmerne s dopytom po mojich "príbehoch." A občas sa cítim proste nejak takto 

(x)

A potom nemám chuť púšťať sa do ničoho. Ale to je môj problém.

Je mi trochu ľúto mojich priateľov, hoc je čím ďalej tým ťažšie ich za nich považovať. Nie som priateľský typ a len málo komu dôverujem, takže je pre mňa neobvyklé prijať ich pomoc a fakt, že sú tu pre mňa (podľa ich slov). Mám problém brať ich slová ako pravdivé, jednoducho nemôžem pochopiť, ako by sa niekto chcel priateliť práve so mnou, veď sama so sebou ledva dokážem žiť. 

A to je dosť obmedzujúce... A mrzí ma to.

...

..

.

Možno začnem znovu písať.

Možno sa tu objaví niečo nové o týždeň, alebo zajtra, alebo dnes, alebo o pár minút.

Možno začnem znovu žiť.

Ale podstatné je to, aby ma to napĺňalo. A tu sa skrýva kameň úrazu.