Éterický

Moji drahí náhodne okoloidúci...

Som mierne nostalgická a akosi ma chytá depresia. Od samej nudy som si včera znovu pustila prvú sériu Sherlocka, zaspomínala na časy, keď bolo ešte všetko relatívne v poriadku, kde nebol Reichenbach a Mary a Johnova svadba s Mary a Magnussen a ten neopísateľný vzťah Johna a Sherlocka, ktorý mi zničil život... a....

A tak som si znovu prečítala moju vôbec prvú ff na Sherlocka, ktorú som síce nenapísala tak dávno, ale akýmsi prazvláštnym spôsobom na mňa zapôsobila inak, ako vtedy.
Úprimne, spočiatku som sa bála napísať niečo o Sherlockovi, chápete, je to Sherlock. Ale nakoniec som sa cez to prelúskala s pocitom, že som zo seba dala to najviac. S vedomím, že už takmer každá scéna mohla byť niekedy niekym napísaná som sa sústredila prevážne na atmosféru a pocit, ktorý by poviedka v čitateľovi vyvolala. A tak vznikol Éterický.

Niekomu by sa to mohlo zdať prehnané a John by mohol byť trochu mimo charakter. Všetci vieme, že John je priamočiary a v mnohých prípadoch veľmi úprimný... Ale na druhú stranu, je to romantik. Podľa Sherlocka.

♥

Mala by som prestať písať úvody, ktoré sú dlhšie než samotná poviedka. Komentár by samozrejme potešil.

Éterický

Bol ako víchor. Energický, nespútaný, vždy pripravený vyraziť a pohrávať si so všetkým ostatným ako s hračkou, ktorá sa v jeho pevných rukách menila na handrovú bábiku. Bol silný, odhodlaný vždy, keď rozrazil dvere nášho bytu na Baker Street a vybehol von, keď neváhal poslať človeku smrtiacu guľku do ktorejkoľvek časti tela, keď sa ma dotýkal a moje telo pod ním vláčnelo, napínalo sa, strácalo kontrolu...

A napriek tomu som miloval, keď sa jeho mohutné ego zhmotnilo do krehkého porcelánu a ukazovalo mi svoju jemnosť.

Pozoroval som ho - nebolo možné od neho odtrhnúť zrak. Ako tam vždy stál sklonený nad mikroskopom, alebo keď sa nakláňal nad mŕtvolou a hľadal stopy, alebo keď...

"Sherlock, máš minútku?"

"Robím experiment, John."

"Ja tiež." 

V jeho očiach to zaiskrilo. Stiahol si z rúk gumené rukavice, začrel prstami do vlasov - vedel, že milujem ten pohyb - a pristúpil ku mne. Už z diaľky som cítil jeho vôňu, tiaž jeho pohľadu, pod ktorým som sa cítil vždy nedostatočne zahalený, ach bože!

"Dúfam, že to bude niečo zaujímavé, John."

"Hm, myslím, že tá naporcovaná ľadvina nikam neutečie."

Usmial sa - o niečo dlhšie, než obyčajne, moje privilégium, pomyslel som si.

Ako tam tak stál v tej svojej tmavofialovej košeli s nepreniknuteľným výrazom, značkou na krku od nášho posledného milovania, zastavil som sa nad myšlienkou, aký pominuteľný môže byť. Tá jeho alabastrová pokožka, často chladná, kým som jej neposkytol svoje teplo, chytil som ho za ruku - jeho dlhé prsty, ktoré som miesto na strunách huslí radšej vnímal vo svojich vlasoch - miloval som jeho prsty, vystúpal som bruškami prstov po jeho útlych pažiach až k mierne kostnatým ramenám, cez ten ladný krk, ktorý niesol hmatateľný znak našej lásky, až kým som sa nedostal k jeho tvári, ktorá bola na dotyk tak jemná, že som mal pocit, že lietam, k lícnym kostiam, ktoré pod prstom neboli ani zďaleka tak ostré, ako sa javili, k tmavým kudrlinkám, ktoré mu spadali do tváre - odhrnul som ich a pohladil ho po líci. Ten dotyk, ach bože!

"John..."

"Šššš," ten jeho hlas, rozochvieval mi ušné bubienky, "nič nehovor."

Dotýkal som sa ho, pomaly som prešiel ku gombíkom na jeho košeli a jeden za druhým uvoľnoval. Vzdychol som, môj dych sa oprel o tú bledú nádheru predo mnou.

Dotýkal som sa ho rukami, fascinovane počítal vystúplejšie rebrá, bol tam veľmi citlivý a mal to rád a jemné cuknutie napätých svalov mi to len potvrdilo.

Dotýkal som sa ho, svojimi rukami, perami, ktoré sa jemne chveli, jazykom, čo nechával mokrú stopu, celým svojim telom, keď som sa na neho natisol a hlboko ho pobozkal - a predsa som mal stále pocit, akoby tam ani nebol, akoby tá porcelánová nádhera, ktorej som sa nedokázal nasýtiť, bola len výplodom fantázie, akoby som sa ho ani nedotýkal.

Keď budeš ťažší než vzduch, ostaneme v objatí o trochu dlhšie.

Vdychoval som jeho vôňu, poddal sa dotyku, keď si ma pritiahol okolo pása a druhú ruku mi zaboril do vlasov.

"John, prosím...." 

Ach, ten jeho hlboký barytón, šaliem z neho.

"Sherlock..."