Pozerám na ne stále. Nepretržite už takmer dve hodiny. Milióny. Sú ich milióny. A stále sa rodia nové. Započnú svoju cestu niekde v neznáme a usilujú sa o naplnenie svojej existencie. Letia životom bez pozastavenia sa nad tým, čo ich existencia vlastne pre svet znamená. A nakoniec tvrdo dopadnú na zem a zomrú. Dažďové kvapky...
Až teraz som sa pozastavil nad tým, aká podobná je existencia dažďových kvapiek a bytie človeka. Niekde na začiatku sme vhodený do kolobehu, o ktorom nevieme nič, vydáme sa na cestu, na ktorej konci je naša vlastná smrť. Nik nedostane svoju mapu.
Ako čas plynie, stávame sa životom a život sa stáva nami. A tak sa z nás postupne stávajú kartografi našej vlastnej cesty životom, kronikári vlastnej minulosti a akýsi stratenci v čase. Chválime sa tým, o koľko sa náš druh vyšvihol na stupienku evolúcie ale neuvedomujeme si fakt, ako zaostalo sa budeme javiť generáciám o niekoľko tisíc rokov. Samozrejme len pod podmienkou, že ľudská rasa dovtedy nezničí ten jediný svet, ktorý jej bol ponúknutý.
Existencia ako taká je relatívna. Nedá sa určiť, či je zlá alebo dobrá. Len či je a či nieje. A v tom možno spočíva ten môj problém.
Jestvuje moja existencia, alebo je to len prelud? Ak áno, javí sa ostatným rovnako ako mne? Ak eliminujem vlastnú existenciu, ako budem vedieť, že je skutočne zničená?
Neschopnosť odpovedať na otázky mi kúsok po kúsku spaľuje krídelká.
***
Podobnými otázkami sa zaoberám často, a možno preto sa okoliu javím ako úplný idiot. Objektívnu realitu zastrčím kdesi do kúta a ponáram sa do vlastných myšlienok. A potom sa stane, že zabudnem z autobusu vystúpiť na zastávke, na ktorej potrebujem, alebo prepočujem, ako mi niekto niečo hovorí a som za absolútneho ignoranta.
Položil som na kuchynskú dosku šálku s vrecúškom čaju. Zatiaľ čo voda v kanvici bublala a pripomínala mi Satanovo škvŕkanie v bruchu, sledoval som kvapky vody čo systematicky máčali okno, ktoré som umýval pred niekoľkými dňami. Zbytočná robota. Neznášam, keď robím niečo zbytočné. Neznášam, keď musím žiť s presvedčením, že moje bytie je zbytočné.
Zalial som si čaj a vrátil sa do izby pod vyhriatu deku. Vôňa mätového čaju zaliala miestnosť a klamal by som, ak by som povedal, že ma neupokojuje. Vždy, keď cítim mätu, ma naplní akýsi pokoj a harmónia. Pripadám si ako psychopat, keď to takto poviem.
Nebol by som to ja, keby ma moja netrpezlivosť neovládla a ja som si neusrkol z horúceho čaju, ktorý mi okamžite spálil pery a jazyk. Gratulujem si.
Ako som sledoval horúci dym, čo stúpal z hladiny v mojej šálke, naplnil ma akýsi pocit ľútosti. Para je predsa len metamorfózou vody. To mi pripomenulo kvapky dažďa. Ak sa po páde na zem vyparia rovnako, ako para z môjho čaju, znamená to, že sa ich existencia dostáva na vyššiu úroveň? Spočiatku sa javia ako ťažké a neohrabané molekuly vody, potom narazia na zem a zomrú. Nakoniec sa prerodia v paru a stúpajú k výšinám. Napadlo ma, či je moje bytie zatiaľ len na úrovni kvapky. Ak zomriem, dokážem sa prerodiť a stúpať k výšinám?
Hlúpo som sa usmial do svojho odrazu na hladine.
Možno... možno nezáleží na tom, ako sa dostanem k výšinám. Otázka je - či vôbec? A čo potom? Čo ak nie je relatívna existencia, ale koniec? Čo ak ostatní vidia smrť, zatiaľ čo sa absolventi rigor mortis dostávajú k prvej kapitole druhej knihy.
Začrel som si rukou do vlasov. Zdali sa mi akési pridlhé.
***
Začal som byť unavený. Celkovo unavený. Nechcelo sa mi ráno vstať a pozrieť sa do zrkadla na osobu, ktorú som nepoznal. Nechcelo sa mi prejsť nekonečné kroky, keď tie moje posledné aj tak končili v posteli spoločne s pocitom nenaplnenosti. Nechcelo sa mi dýchať kyslík a tváriť sa, že je to prirodzený reflex... Nechcelo sa mi predstierať, že žijem.
Občas sa mi stávalo, že som preležal celé dni v posteli a myseľ mi bičovali myšlienky. Inokedy som ako medúza bez mozgu neprítomne hľadel spoza zavretých viečok do temnoty, v ktorej sa sem-tam mihli neopísateľné tvary. Tak či onak, môj hrudník sa v pravidelnom rytme zdvíhal a klesal a to som bral ako znak toho, že skutočne žijem. Hoci som si v mnohých momentoch prial opak. Keď som zadržal dych, mohol som vidieť, ako sa látka trička jemne chvela údermi srdca. A čím viac som ho pozoroval, tým viac som si prial, aby prestalo biť.
Smutné na tom všetkom bolo, že o tom nik nevedel. Nik nevedel, či mi lieta hlavou, nik nevedel o žiletke schovanej v nočnom stolíku a nik nevedel o mojej túžbe umrieť. Možno najsmutnejšie bolo to, že som nestál o pomoc. Nepozeral som na vec a na jazvy na mojom tele ako na negatívum. Pre mňa to boli len entity. Ale vedel som, že v očiach ostatných sa budú javiť ako patogénne a to by mi prinieslo neželanú pozornosť.
A preto som svoje telo skrýval. Nerobilo mi to problém, nie je to jediná vec, ktorú by som sa snažil pred svetom utajiť. Dlhé tričká, šatky, náramky, sem-tam nejaký krém alebo krycí make-up. Samozrejme, veci ako kúpaliská alebo školské sprchy boli pre mňa nemysliteľné, ale ani ma nelákali. Nevystavoval som sa na obdiv, pretože nebolo čo obdivovať.
Ale každou pribudnutou jazvou vo mne narastal odpor k sebe samému. Nie tým, ako moje telo začínalo vyzerať, ale tým, že som o tom nepovedal mojim priateľom. Nemali ani tušenie, akého psychopata vlastne pokladajú za priateľa. A pre skrachovalca bez štipky záujmu o sociálne vzťahy a spoločnosť ako takú, bolo pre mňa nemysliteľné nájsť si iných kamarátov. Preto som sa zubami-nechtami držal tých dvoch idiotov, ktorí vnášali do mojej temnoty trochu svetla.
Netvrdím, že naše priateľstvo bolo vždy dokonalé. Hádali sme sa o úplných blbostiach, robili si naschvály a popichovali sa, ale tak nejak to k tomu všetkému patrilo. Najhoršie však boli chvíle, keď som sa cítil opustený a nedokázal som im to povedať. Proste som si ľahol pod deku a čakal, že teplo, ktoré pod ňou vznikalo, vytlačí chlad osamelosti. A na úkor seba samého som skryl hrdosť a slzy tam, kde o nich nik nevedel. Všetko bolo v poriadku. Všetko bolo OK. Znie to možno zvláštne, ale bolo to to najsilnejšie puto, ktoré som si kedy s niekym bol schopný utvoriť. Hoci som cítil, že ja tých dvoch idiotov potrebujem viac, než oni mňa.
A keď sa samotné ticho začalo meniť v ohlušujúcu ničotu, ktorá hltala moje myšlienky, pozrel som sa smerom k nočnému stolíku s číslom z predchádzajúceho večera. Prišlo mi to smiešne. A patetické.
Obrátil som sa na druhý bok a stratil sa pod dekou úplne.
Možno mi v mojom živote nechýba mapa. Možno mi chýba cieľ.
Predchádzajúca kapitola
Nasledujúca kapitola
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára