Not killing your butterfly, II.kapitola

Druhá kapitola, trocha podprahového humoru, jedno zničené oko a  prekvapenie. Áno, to prekvapenie. Napadá niekoho, čo by to mohlo byť? Nie?...

Každopádne, príjemné čítanie.

Ležal som na posteli, v ruke mačkal anti stresový balónik, ktorý mi Alex so Samom prednedávnom tak ochotne zaobstarali, a v tichosti premýšľal.


Prekvapenie.

Nemám päť, aby som bol zvedavý na prekvapenia. A prekvapenia od tých dvoch kazisvetov dopadli buď zle, alebo katastrofálne.
Premýšľal som nad nejakou súvislosťou, blížiacou sa Amarantskou akciou, ale nič ma nenapadlo.
Len tak okrajovo, Amarant je malé mesto, v ktorom žijem. Schované medzi vysokými horami, kde-tu nejaké jazero, či odľahlá čistina ako stvorená pre odpočinok a ventiláciu myšlienok. Naopak, na druhej strane mesta sa nachádza typická novodobá štvrť, ktorú pokrýva presne jeden meter štvorcový zelenej plochy.

Hodil som balónik o protiľahlú stenu a rukou si zašiel do tmavých vlasov.

Prekvapenie...

Cestou zo školy sa mi z tých dvoch nepodarilo vytiahnuť ani slovíčko, Sam nastúpil na bus na opačnú stranu mesta a Alex bol až príliš zásadový, aby mi to povedal.

Zamračil som sa, vstal a podišiel k mojej skromnej knižnici zahrňujúcej takmer dve steny políc preplnených knihami. Načiahol som sa po jednu a už po miliónty krát preklial svojich 165 cm.

Musím urobiť všetko preto, aby som zistil aspoň niečo.

Postavil som sa na jednu zo spodných políc a trochu sa vyšvihol.

Musím tej katastrofe zabrániť, to bolo to posledné, na čo som myslel krátko pred tým, než som sa z tej police zosypal.

***

V noci sa mi sníval príšerný sen. Padol som z mosta do jednej z Amarantských riek. Nevedel som plávať, čo bol paradox, keďže v skutočnosti som sa to naučil už v šiestich. Snažil som sa vyplávať na hladinu, keď som náhle zbadal ruku, ktorá prenikla pod vodu. Mávala na mňa. Horko-ťažko som sa jej chytil a pridržal, no v zápätí ruka akoby odpadla od ľudského tela a ostala mi rukách ako nehybná bábka. Zľakol som sa a na to zbadal ďalšiu ruku, o čosi mohutnejšiu, ale scenár bol rovnaký. Ako rýchlo sa ruky objavovali, tak rýchlo padali okolo mňa na dno a ja som zúfalo máchal rukami-nohami, a nič nepomáhalo. Kyslíku mi ubúdalo, pred očami sa mi stmievalo a posledné, čo som videl, než som sa vydal k vzdialenému dnu, bolo nehybné telo, ktoré som stiahol so sebou.

S hlbokým nádychom som sa prebudil celý mokrý, ako by som v tej vode fakt bol. Všade bola tma, len z pouličnej lampy dopadal kúsok svetla na koberec vedľa postele.
Bol to len sprostý sen, upokojoval som sa v duchu.
Zahľadel som sa na siluetu svojich trasúcich sa rúk a pohľadom zablúdil k nočnému stolíku.

Stačí otvoriť zásuvku.

Utrel som si spotené čelo.

Stačí sa načiahnuť, uchopiť, priložiť a...

Skokom som sa vyhrabal z postele a zamieril si to rovno do kúpeľne. Nasledujúcu hodinu som strávil pod prúdom studenej vody.

***

Ten sen ma vykoľajil až tak, že som nad ním nemohol prestať premýšľať. V posteli, v buse, v triede i školskej jedálni. Nie že by som veril v proroctvo, čo by sa skrývalo v snoch a vzrušene si overoval svoje poznatky v snári, ale ten ubíjajúci pocit som nedokázal vyhnať z mysle.

"Mikey!"
Nad tou príšernou skomoleninou svojho mena som zvraštil obočie a zaostril na Alexa.
"Vnímaš vôbec?" zamával mi Sam rukou pred očami.
"Jasné..."
"No ja len, že ťa už asi desať minút sústavne bodám vidličkou a ty nič."
Pohľad mi skĺzol k ľavačke, na ktorej sa Samovi podaril vykúzliť sčervenalý obrazec od hrotov vidličky. Ten malý bastard!
"Som len trochu unavený, to nič nie je." Znelo to ešte menej presvedčivo, ako som zamýšľal.

Alex so Samom si vymenili znepokojený pohľad a ďalej sa babrali s obedom, ktorý mal pri troche šťastia imitovať rezeň a zemiakovú kašu...

Po návrate do triedy, po tom, čo som sa skotúľal zo schodov a vrazil do profesorky biológie, premýšľal som nad tým, či je zničenie - neúmyselné zničenie - makety ľudského oka závažné porušenie školského poriadku, alebo mi k dobru budú stačiť moje pekné modré oči.

Sam sa na mňa celú dobu začudovane pozeral, ako by nechápal, že som ten pád vôbec prežil. Nečudujem sa, som nezmar.
Len čo som sa oprel hlavou o dosku lavice, v našom zornom poli sa objavil Alex, kráčajúci svojim typicky sebavedomím krokom s rukami vo vreckách.

"Máš to v suchu, zlato," zaštebotal až príliš veselo a postrapatil mi vlasy.

Zatiaľ, čo ma Sam vláčil schodmi preč od pobavených pohľadov študentov, Alex sa snažil profesorke nahovoriť, že môj pád rozhodne nebol úmysel, ale čistá náhoda, a že by bol veľmi nerád, keby z toho vyvodila pre mňa nelichotivé následky v podobe akejkoľvek. Podľa lesku jej očí, ktorý sa objavil vždy, keď spozorovala Alexa, som už vtedy vedel, že urobí všetko, čo si ten krásavec zaželá.

"Vďaka...." sklopil som oči.
"Máš za čo," uškrnul sa.
"Tomu sa hovorí obetavosť priateľa."
"Ozve sa ten, kto slovo "obetavosť" hľadá v slovníku cudzích slov."

Pretočil som očami. Nemal som náladu na naše večné popichovanie a schoval som hlavu do dlaní.

***

"Sigyn!"

Mal som dve možnosti. Buď opäť zavriem oči a budem sa snažiť dosnívať sen, ktorý bol takmer na vlas podobný, ako sa mi sníval naposledy, alebo vztýčim hlavu a postavím sa tak zoči-voči rozčúlenému profesorovi geografie, ktorý len pred pár sekundami vykríkol moje priezvisko hromovým hlasom.
Jedna možnosť horšia ako druhá. A ja som sa vydal tou, ktorá ma mohla zabiť fyzicky.
Pozrel som na profesora a nenápadne si otrel kútik úst od slinnej amylázy.

"Neruším vás, náhodou?" prepálil ma pohľadom.
"No, ak mám pravdu povedať-"
"Ticho!"
Profesor spravil pár krokov smerom ku mne, zatiaľ čo ja som inštinktívne cúval so stoličkou vzad.
"Môžete nám vysvetliť, ako je možné, že sa krasový georeliéf nenachádza na našom území?"
V beznádeji som zistil, že stolička sa nepohne ani o milimeter, keďže jej v tom bráni lavica priamo za mnou.
"Pretože..." zamyslel som sa a v duchu sa modlil, aby mi profesorovo krvavé oko nevypadlo priamo na lavicu, "pretože sa nachádza mimo nášho územia?"

Modlitba pomohla.

Na lavicu nepadla jeho očná buľva, ale odporúčanie do riaditeľne.

***

Keď som sa po, nechcem byť sprostý, menej lichotivom posedení u pani riaditeľky konečne vymotal cez húfy unáhlených idiotov študentov a zhrabol tašku, neprial som si nič viac, než zaľahnúť do postele a ostať tak minimálne do ďalších Vianoc. Vyhol som sa Alexovi a Samovi, nasadil slúchadlá a nasadol na prvý autobus domov s nádejou, že sa mi už nič nestane.

Márne.

"Čo to robíš?" ostrý hlas preťal hrobové ticho.
"Splývam s okolím," odfrkol som.
"Ale ja ťa vidím."
"Tak to očividne nerobím dobre."

Sariah len pozdvihla obočie a vpustila do mojej izby dvoch kazisvetov. A zrovna teraz.

"Čo tu robíte?" vybafol som na nich.
"Dnes si bol v škole divný...." začal Alex a rozvalil sa mi na posteľ. Na moju posteľ. Prepálil som ho pohľadom.
"... Teda, divnejší než obvykle," doplnil Sam a zamieril k sušienkám na nočnom stolíku.
"A tak sme sa rozhodli, že ako dobrí samaritáni - pardón priatelia - na teba dnes dáme pozor."
"Nemám päť," odfrkol som a snažil sa postaviť na nohy.
"Niekedy sa tak chováš."
"Niekedy sa tak chová každý."
"Ale ty nie si každý."

Chvíľu bolo trápne ticho, ktoré som nenávidel nie čiste z princípu trápneho ticha, ale skôr preto, že dnes mi jednoducho karta nešla a nemal som dostatok síl na proti-úder.

"Stále neviem, čo tu chcete. Som v pohode, tak pekne odcválajte, odkiaľ ste prišli."
"Ani náhodou!" zašomral Sam s plnými ústami sušienok.
"Prišli sme ti oznámiť naše prekvapenie a uistiť sa, že sa do zajtra neodsťahuješ na inú planétu." Ten somrák ešte stále leží na mojej posteli. 

Počkať, čo to povedal?

"Fajn, počúvam," hrdo som vstal, pripravený čeliť svojmu osudu a omrvinkám pod Samovými nohami.

Alex sa zatváril škodoradostnejšie, než Voldemort a založil si ruky za hlavou. "Zoberieme ťa na párty!"




Predchádzajúca kapitola

Nasledujúca kapitola