221B: Ticho

Prší, prší a prší. Dokonalý čas vliezť pod deku a ponoriť sa do hlbín fanfictiion. Užite si krátku, mierne melancholickú a upršanú 221B!

***

Pozn.: Ak chceš počuť spev svojej duše, obklop sa mlčaním.

Ticho

Niekedy v ich byte na Baker Street bývalo neznesiteľné ticho. To, ktoré svojou prázdnotou vyplňovalo priestor a zaťažovalo atmosféru. Niekedy v sebe odrážalo ozveny starých časov, inokedy ako čierna diera pohlcovalo všetko, čo mu skrížilo cestu.
John sedel vo svojom kresle, popíjal púpavový čaj, sem-tam odfúkol stúpajúcu paru.

Nenávidel to ticho.

Tak veľmi ho bolelo, zožieralo ho - a to prázdno, čo spôsobovalo pocit osamelosti - najradšej by začal kričať, ale jeho hlasivky boleli.

Nevládal.

Toľko sa od stien odrážali vyrieknuté Sherlockove slová - väčšinou tak necitlivé - čo ho zaskočili, azda sklamali. Ale najviac John nenávidel tie, ktoré nezraňovali jeho, ale Sherlocka.

A tak bol uväznený v tichu, čo ticho vlastne nebolo.

A potom sa rozleteli dvere a do miestnosti vstúpil on, v drahom kabáte a tmavomodrom šále, v očiach lesk a ruky roztrasené vzrušením.
"Vyriešil som prípad, John!" vravieval a miestnosť zrazu menila farby, z šedej sa stala dúhová a ticho akoby ani neexistovalo, bytom sa rozoznel smiech a hovor. Aké osviežujúce.

Jediné ticho, ktoré John miloval, bolo v náručí svojho manžela, v manželskej posteli, v manželskej izbe, kde vyčerpaní oddychovali po spoločnom milovaní. John, mlčky počúvajúc Sherlockovo pravidelné dýchanie, sledoval jeho spiacu tvár a cítil pokoj, inokedy nežiadúci, a teraz tak vytúžený.

Usmial sa.
Pritisol sa k manželovmu telu, zavrel oči.
V tom tichu, ktoré zrazu prerušil dážď a jeho šumivá balada.

picture owner