Prvá kapitola, čo uzrie svetlo sveta, je konečne tu! Nemožné sa stáva možným!
Menší rozjazd, zoznámenie sa s postavami, nič svetoborné.
Mimochodom, pamätá si ešte niekto meno hlavného protagonistu? Nie?...
Príjemné čítanie.
"Ceruzku? Skús krúžidlo - ten ostrý koniec, podotýkam - a aj tak to bude málo..."
***
Keď som sa v to ráno prebudil s neodmysliteľne blbou náladou a rozhorčením nad tým, že je ešte len stred týždňa a potom, čo som sa dokázal s pomocou všetkých božstiev, ktoré si ľudstvo za tie stáročia vymyslelo, vyhrabať z postele, nazrel som von oknom, za ktorým sa posledné zvyšky snehu vyparili a nebolo po nich ani stopy.
Konečne.
Nie že by som sneh nemal rád, nechápte ma zle. Len tá zima mi posledné mesiace liezla na nervy viac, než sestrino hyperaktívne šteňa, ktoré dostala na Vianoce. A to je už čo povedať.
Aspoň jedna dobrá správa, pomyslel som si.
Nechcel som sa viac svoj mozog zaťažovať premýšľaním nad zbytočnosťami, i keď, povedzme si pravdu, takto skoro ráno úrovňová produktivita môjho mozgu spočívala na bode mrazu, ale o tom nik vedieť nemusel.
Pripomínajúc zombie, zošiel som dolu schodmi až do kuchyne, zasadol k stolu, zobral suchú bagetu a zapil ju mätovým čajom. Najlepším na svete. O pár minút do miestnosti vtrhla sestra a podľa zvuku pazúrov cupitajúcich po dlážke mi bolo jasné, že tá chlpatá kreatúra jej je v pätách.
"Dobré ráno."
"Houohkbmé..." vydal som neidentifikovateľný zvuk na miesto pozdravu a hypnoticky sa snažil presvedčiť Tima - psa - že zálusk na moju ponožku, ktorý som spozoroval, len čo strčil hlavu do dverí, by si mal veľmi rýchlo rozmyslieť.
Nie, nesmieš Tim! Zostaň!!
Sariah si prehodila dlhé vlasy cez plece a zahryzla do toastu.
"Mal by si si pohnúť, autobus ide o desať minút a ty vyzeráš horšie, ako polovica holywoodskych krások bez make-upu."
Varujem ťa, ty malá beštia!
"Rozhodnem sa brať to ako kompliment," odfrkol som nezúčastnene.
Vrrrr!
"V tvojom prípade je to jediná možnosť, braček."
Na to som jej však už neodpovedal, pretože tak, ako sa moje chodidlo dostalo do styku s Timovými zubami, tak sa Tim dostal do styku s tehlovou stenou.
Celú cestu smerom k zastávke som prešiel v desať metrovom závese za svojou sestrou, ktorá naše ranné, nazvime to, nedorozumenie s Timom, zobrala až moc vážne a odmietala sa na mňa čo i len pozrieť. Snažil som sa jej vysvetliť, že to nie je nič vážne, a že ten obväz okolo Timovho brucha nie je potrebný, čo sa jej svojim šklbaním snažil dosvedčiť zrejme i Tim, ale ona mala svoju hlavu a že tá hlava bola poriadne... tvrdohlavá?
Môže byť hlava tvrdohlavá? No, v našej rodine je možné všetko.
Sariah v skutočnosti nebola tak zlá, ako by sa niekto mohol nazdávať. Priznávam, boli chvíle, keď som ju chcel zniesť z povrchu zemského tým najhorším možným spôsobom ale... Mal som ju rád. Na všetko mala svoj názor, mala svoju hrdosť a hoci bola o rok mladšia, častokrát sa mi zdala dospelejšia, než ja sám. Kráčala si životom s tými svojimi červenými (prefarbenými, samozrejme) vlasmi, donútila padať na kolená polovicu mužského obyvateľstva Zeme a nikdy si nerobila ťažkú hlavu s problémami. Priznám sa, závidel som jej. Jej elán, zmysel pre humor a otvorenosť. Možno práve vďaka nej si s rodičmi vytvorila vzťah, o ktorom som ja mohol iba snívať.
Autobus po pravidelnom meškaní dorazil, a keď som si chcel prisadnúť k Sariah, nasadila svoj nepreniknuteľný výraz a hodila tašku na sedadlo vedľa nej.
Fajn, ešte stále sa hnevá. Odpochodoval som si to k ďalšiemu sedadlu.
V poslednom čase som premýšľal nad tým, či je všetko, čo robíme, článkom osudu, alebo je to len náhoda. Či má ľudská existencia ďaleko vznešenejšie poslanie, než len narodiť sa, zachovať rod a odobrať sa na večný spánok. Je pravda, že vesmír je málo kedy tak lenivý a ľahkovážny, aby osud predal do rúk tak obyčajným smrteľníkom, akými sme my, ale čím dlhší čas uplynul od môjho narodenia, tým viac som si všímal zbytočnosti niektorých existencií a tým viac mi unikal skutočný zámer ich prežívania.
Započúval som sa do hudby, ktorá mi hrala v slúchadlách.
Zvláštne, že do tej skupiny zbytočných, som zaraďoval i sám seba.
Škola prebiehala v zažratom stereotype. Len čom som prekročil prah triedy, okolo krku sa mi zavesil Sam.
"Dobré ránko!" zaštebotal veselo a takmer ma uškrtil.
"Ako vidím, škrtiť ma ťa ešte neprestalo baviť."
"Raz sa mi to podarí a ty mi za to ešte poďakuješ!" zasmial sa a zoskočil dolu.
"O tom nepochybujem..."
Sadol som si do lavice a nechal sa prepaľovať Samovým pohľadom. Robil to často a pravý zmysel každému okrem neho unikal, ale po čase sme si zvykli. Podozrivo sa na mňa zaškrenil, ale nepovedal ani hlásku. Vedel som, že to z neho môžem vytiahnuť, ale lenivosť ma, ako vždy, premohla.
Sam bol jedným z mojich najlepších priateľov, hoc sme sa spoznali až tu na strednej. Bol to taký ten naoko nesmelý typ, ktorý svoju pravú tvár ukázal len v spoločnosti tých správnych ľudí, alebo po požití minimálne pol fľaše tvrdého alkoholu. Svetlé vlasy perfektne doplňovali jeho úsmev a relatívne často dobrú náladu. Mal som ho rád, hoc som to často neprejavoval. Navyše, bol som rád, že existuje niekto, kto je vzrastovo nižší, než ja.
O pár minút sa dostavil aj Alex. Vysoký, tmavovlasý, vždy skvele oblečený. Nezameniteľný. A všetci na ňom mohli oči nechať. Ja som si na to už zvykol, prakticky sme sa poznali skoro od škôlky a hoc ma občas bodol tŕň žiarlivosti, nikdy som toho neľutoval.
Pripomínajúc zombie, zošiel som dolu schodmi až do kuchyne, zasadol k stolu, zobral suchú bagetu a zapil ju mätovým čajom. Najlepším na svete. O pár minút do miestnosti vtrhla sestra a podľa zvuku pazúrov cupitajúcich po dlážke mi bolo jasné, že tá chlpatá kreatúra jej je v pätách.
"Dobré ráno."
"Houohkbmé..." vydal som neidentifikovateľný zvuk na miesto pozdravu a hypnoticky sa snažil presvedčiť Tima - psa - že zálusk na moju ponožku, ktorý som spozoroval, len čo strčil hlavu do dverí, by si mal veľmi rýchlo rozmyslieť.
Nie, nesmieš Tim! Zostaň!!
Sariah si prehodila dlhé vlasy cez plece a zahryzla do toastu.
"Mal by si si pohnúť, autobus ide o desať minút a ty vyzeráš horšie, ako polovica holywoodskych krások bez make-upu."
Varujem ťa, ty malá beštia!
"Rozhodnem sa brať to ako kompliment," odfrkol som nezúčastnene.
Vrrrr!
"V tvojom prípade je to jediná možnosť, braček."
Na to som jej však už neodpovedal, pretože tak, ako sa moje chodidlo dostalo do styku s Timovými zubami, tak sa Tim dostal do styku s tehlovou stenou.
***
Celú cestu smerom k zastávke som prešiel v desať metrovom závese za svojou sestrou, ktorá naše ranné, nazvime to, nedorozumenie s Timom, zobrala až moc vážne a odmietala sa na mňa čo i len pozrieť. Snažil som sa jej vysvetliť, že to nie je nič vážne, a že ten obväz okolo Timovho brucha nie je potrebný, čo sa jej svojim šklbaním snažil dosvedčiť zrejme i Tim, ale ona mala svoju hlavu a že tá hlava bola poriadne... tvrdohlavá?
Môže byť hlava tvrdohlavá? No, v našej rodine je možné všetko.
Sariah v skutočnosti nebola tak zlá, ako by sa niekto mohol nazdávať. Priznávam, boli chvíle, keď som ju chcel zniesť z povrchu zemského tým najhorším možným spôsobom ale... Mal som ju rád. Na všetko mala svoj názor, mala svoju hrdosť a hoci bola o rok mladšia, častokrát sa mi zdala dospelejšia, než ja sám. Kráčala si životom s tými svojimi červenými (prefarbenými, samozrejme) vlasmi, donútila padať na kolená polovicu mužského obyvateľstva Zeme a nikdy si nerobila ťažkú hlavu s problémami. Priznám sa, závidel som jej. Jej elán, zmysel pre humor a otvorenosť. Možno práve vďaka nej si s rodičmi vytvorila vzťah, o ktorom som ja mohol iba snívať.
Autobus po pravidelnom meškaní dorazil, a keď som si chcel prisadnúť k Sariah, nasadila svoj nepreniknuteľný výraz a hodila tašku na sedadlo vedľa nej.
Fajn, ešte stále sa hnevá. Odpochodoval som si to k ďalšiemu sedadlu.
V poslednom čase som premýšľal nad tým, či je všetko, čo robíme, článkom osudu, alebo je to len náhoda. Či má ľudská existencia ďaleko vznešenejšie poslanie, než len narodiť sa, zachovať rod a odobrať sa na večný spánok. Je pravda, že vesmír je málo kedy tak lenivý a ľahkovážny, aby osud predal do rúk tak obyčajným smrteľníkom, akými sme my, ale čím dlhší čas uplynul od môjho narodenia, tým viac som si všímal zbytočnosti niektorých existencií a tým viac mi unikal skutočný zámer ich prežívania.
Započúval som sa do hudby, ktorá mi hrala v slúchadlách.
Zvláštne, že do tej skupiny zbytočných, som zaraďoval i sám seba.
***
Škola prebiehala v zažratom stereotype. Len čom som prekročil prah triedy, okolo krku sa mi zavesil Sam.
"Dobré ránko!" zaštebotal veselo a takmer ma uškrtil.
"Ako vidím, škrtiť ma ťa ešte neprestalo baviť."
"Raz sa mi to podarí a ty mi za to ešte poďakuješ!" zasmial sa a zoskočil dolu.
"O tom nepochybujem..."
Sadol som si do lavice a nechal sa prepaľovať Samovým pohľadom. Robil to často a pravý zmysel každému okrem neho unikal, ale po čase sme si zvykli. Podozrivo sa na mňa zaškrenil, ale nepovedal ani hlásku. Vedel som, že to z neho môžem vytiahnuť, ale lenivosť ma, ako vždy, premohla.
Sam bol jedným z mojich najlepších priateľov, hoc sme sa spoznali až tu na strednej. Bol to taký ten naoko nesmelý typ, ktorý svoju pravú tvár ukázal len v spoločnosti tých správnych ľudí, alebo po požití minimálne pol fľaše tvrdého alkoholu. Svetlé vlasy perfektne doplňovali jeho úsmev a relatívne často dobrú náladu. Mal som ho rád, hoc som to často neprejavoval. Navyše, bol som rád, že existuje niekto, kto je vzrastovo nižší, než ja.
O pár minút sa dostavil aj Alex. Vysoký, tmavovlasý, vždy skvele oblečený. Nezameniteľný. A všetci na ňom mohli oči nechať. Ja som si na to už zvykol, prakticky sme sa poznali skoro od škôlky a hoc ma občas bodol tŕň žiarlivosti, nikdy som toho neľutoval.
"Nazdar." Usmial sa na nás a stavil by som dušu, že by z neho v ten moment zkolabovala polovica študentiek a profesoriek školy. Zložil si batoh, zasadol na stoličku a stočil sa ku mne.
A namiesto jedného páru očí na mňa teraz škodoradostne zazerali dva.
A v ten moment som si bol istý, že niečo chystajú.
A že sa mi to rozhodne nebude páčiť.
V priebehu dňa nám profesorka oznámila, že stav počtu študentov našej triedy sa zvýši o jeden nebohý prírastok. Už teraz som ho ľutoval.
"Bola by som skutočne rada, aby ste na nového spolužiaka zapôsobili dobrým dojmom a vyhli sa tak označeniu banda paviánov, ktorý by ho mohol vyviesť z miery. Očakávam slušnosť, toleranciu a bezproblémové začlenenie do kolektívu."
Boli sme banda sedemnásťročných, poskupinkovaných deciek, pre ktorých kolektív bolo iba sprosté slovo, a ona žiadala nemožné.
"Nového študenta privítame začiatkom budúceho týždňa, berte to, prosím, na vedomie."
Povzdychol som si a nasadil slúchadlá na uši.
Bye bye, realita.
A namiesto jedného páru očí na mňa teraz škodoradostne zazerali dva.
A v ten moment som si bol istý, že niečo chystajú.
A že sa mi to rozhodne nebude páčiť.
***
V priebehu dňa nám profesorka oznámila, že stav počtu študentov našej triedy sa zvýši o jeden nebohý prírastok. Už teraz som ho ľutoval.
"Bola by som skutočne rada, aby ste na nového spolužiaka zapôsobili dobrým dojmom a vyhli sa tak označeniu banda paviánov, ktorý by ho mohol vyviesť z miery. Očakávam slušnosť, toleranciu a bezproblémové začlenenie do kolektívu."
Boli sme banda sedemnásťročných, poskupinkovaných deciek, pre ktorých kolektív bolo iba sprosté slovo, a ona žiadala nemožné.
"Nového študenta privítame začiatkom budúceho týždňa, berte to, prosím, na vedomie."
Povzdychol som si a nasadil slúchadlá na uši.
Bye bye, realita.
***
"Myslíš, že ak mu strčím ceruzku do nosa, preberie ho to?"
"Ceruzku? Skús krúžidlo - ten ostrý koniec, podotýkam - a aj tak to bude málo..."
"Hej, chalani, čo máte na práci?!
"Zobúdzame Šípkovú Ruženku. Nejaký nápad?"
"Vypni mu hudbu, alebo vyber slúchadlá a máš sekundu na to, aby si sa vyhol smrtiacemu úderu."
Už som spomínal, ako milujem hudbu?
Áno, je to jedna z mála vecí, ktoré ma dokážu upokojiť, a vďaka ktorým môžem žiť z jedného dňa na druhý bez vážnejšej ujmy na zdraví.
"Neviem, či by som to riskoval. Svojho života si, na rozdiel od niekoho, vážim!"
"Prečo sa dívaš zrovna na mňa?"
Nikdy som si nevšimol, kedy na mňa začala hudba tak vplývať.
"Nepozerám sa na teba, ty ignorant. Nie si stredom vesmíru."
Je to už dávno. Pravdepodobne to tak bolo odjakživa.
"Ten tón si vyprosujem..."
"Rob si s tým tóno,m čo chceš, teraz ho treba zobudiť!"
"Tak to by už do čerta stačilo!!" A priam bytostne som nenávidel, ak ma niekto uprostred skladby akokoľvek rušil.
O pár minút, po pobyte na ošetrovni, kde sme zabraňovali Samovi vykrvácať z nosa po údere, ktorý som mal na svedomí ja, sa naša trojica konečne vytrepala pred bránu školy.
Samove vzlyky sprevádzali každý jeho krok. Tak otravné...
"Ale vážne, aspoň malé ospravedlnenie by ťa nezabilo!"
"Môžeš si za to sám," odfrkol som, hoci ma svedomie zžieralo viac, než bolo nutné.
"Fajn, ako chceš," teatrálne si utrel neexistujúcu slzu, "budeš to ľutovať."
"Môžeš si za to sám," odfrkol som, hoci ma svedomie zžieralo viac, než bolo nutné.
"Fajn, ako chceš," teatrálne si utrel neexistujúcu slzu, "budeš to ľutovať."
Ironický smiech sa mi nepodarilo zadržať.
Alex na chvíľu zastavil, aby tak na seba upozornil a dodal akýsi dramatický nádych celej situácii. Drama queen. "Na tvojom mieste by som sa nesmial, Michael," zdôraznil moje meno tým otravným tónom, ktorý už vopred avizoval moju prehru, "máme pre teba prekvapenie."
Prekvapenie? Pozdvihol som obočie.
No to snáď... So strachom v očiach som sa pozrel na svojich dvoch spoločníkov a ich výraz nezračil nič dobré...
Snáď po stý krát som si v ten deň povzdychol.
Pomoc...
Predchádzajúca kapitola
Nasledujúca kapitola
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára