Nápad na tento kúsok ma prepadol nečakane pri XXX pozeraní tretej série Sherlocka (presnejšie druhej časti - The Sing of Three), kde sa Sherlock blysol pri skladaní obrúskov na Johnovu a jeho Maryinu svadbu.
Aby nedošlo v nedorozumeniu, žeriav (čj: jeřáb, aj: crane, jp: orizuru), symbol nádeje, ktorý sa naši chlapci pokúsia poskladať, je znázornený na obrázku. Pokiaľ máte päť minút nazvyš, napríklad pomocou tohto videa si ho môžete poskladať. A pokiaľ ich poskladáte tisíc, splní sa vám želanie. ;)
Pozn.: Doktor sa snaží poskladať origami, ale stále sa mu nedarí. Ako to vyrieši Sherlock, keď sa John neustále vyhovára na vlastné krátke a nešikovné prsty?
"Nedokážem to!"
"John, po tridsiaty raz ti hovorím, zahni to smerom na východ."
"To sa ľahšie povie, než urobí! Mám príliš krátke prsty..."
"Pre Kristove rany!" Sherlock to už nevydržal a vystrelil z kresla. Následne sa postavil na gauč, na ktorom sedel doktor presne stodesať minút, a nehľadiac na Johnov osobný priestor, vtisol sa medzi neho a gauč. Prakticky bol hrudníkom prišpendlený na Johnov chrbát a ponad rameno hľadel na kúsok poskladaného papiera, ktorý mal tvar dosiaľ nepomenovaného geometrického útvaru.
"Sherlock, čo to robíš?"
"Chystám sa pomôcť poskladať žeriava, je to očividné!"
Sherlock chytil Johnove dlane. Prstami prechádzal po tých jeho a ohýbal papier do správneho uhlu. Snažil sa ignorovať Johnovu nezameniteľnú vôňu, jemnú pokožku na krku, čo doslova vyzývala k bozku. Snažil sa nevnímať to vrúcne teplo spojenia ich tiel a mierne mravčenie v...
Dočerta, zaklial.
"Sherlock, chvejú sa ti ruky."
"Som len dôkladný." Malá lož, čo šeptom prenikla do Johnovho ucha vyvolala zimomriavky po celom jeho tele. Sherlock si ich všimol, usmial sa.
Modré oči takmer mizli pod temnotou rozšírených zreničiek, nervózny netrpezlivosťou z dokončenia papierového vtáka dýchal Johnovi na krk, bol vzrušený, tak pekelne vzrušený jeho prítomnosťou, že ani nevnímal Johnove komplimenty nad dokončeným kúskom origami.
A potom John vstal a vzal žeriava so sebou.
"Kam ideš, John?" vyštekol detektív nevrlo.
"Po notebook. Chcem sa pochváliť na blogu!"
Aby nedošlo v nedorozumeniu, žeriav (čj: jeřáb, aj: crane, jp: orizuru), symbol nádeje, ktorý sa naši chlapci pokúsia poskladať, je znázornený na obrázku. Pokiaľ máte päť minút nazvyš, napríklad pomocou tohto videa si ho môžete poskladať. A pokiaľ ich poskladáte tisíc, splní sa vám želanie. ;)
***
Pozn.: Doktor sa snaží poskladať origami, ale stále sa mu nedarí. Ako to vyrieši Sherlock, keď sa John neustále vyhovára na vlastné krátke a nešikovné prsty?
Origami
"Nedokážem to!"
"John, po tridsiaty raz ti hovorím, zahni to smerom na východ."
"To sa ľahšie povie, než urobí! Mám príliš krátke prsty..."
"Pre Kristove rany!" Sherlock to už nevydržal a vystrelil z kresla. Následne sa postavil na gauč, na ktorom sedel doktor presne stodesať minút, a nehľadiac na Johnov osobný priestor, vtisol sa medzi neho a gauč. Prakticky bol hrudníkom prišpendlený na Johnov chrbát a ponad rameno hľadel na kúsok poskladaného papiera, ktorý mal tvar dosiaľ nepomenovaného geometrického útvaru.
"Sherlock, čo to robíš?"
"Chystám sa pomôcť poskladať žeriava, je to očividné!"
Sherlock chytil Johnove dlane. Prstami prechádzal po tých jeho a ohýbal papier do správneho uhlu. Snažil sa ignorovať Johnovu nezameniteľnú vôňu, jemnú pokožku na krku, čo doslova vyzývala k bozku. Snažil sa nevnímať to vrúcne teplo spojenia ich tiel a mierne mravčenie v...
Dočerta, zaklial.
"Sherlock, chvejú sa ti ruky."
"Som len dôkladný." Malá lož, čo šeptom prenikla do Johnovho ucha vyvolala zimomriavky po celom jeho tele. Sherlock si ich všimol, usmial sa.
Modré oči takmer mizli pod temnotou rozšírených zreničiek, nervózny netrpezlivosťou z dokončenia papierového vtáka dýchal Johnovi na krk, bol vzrušený, tak pekelne vzrušený jeho prítomnosťou, že ani nevnímal Johnove komplimenty nad dokončeným kúskom origami.
A potom John vstal a vzal žeriava so sebou.
"Kam ideš, John?" vyštekol detektív nevrlo.
"Po notebook. Chcem sa pochváliť na blogu!"
Pekne vzrušený Sherlock to sa mi páči a John mu zdrhol, teda... Aj ten žeriav je zaujímavý, dobrý nápad teda...
OdpovedaťOdstrániťNuž čo sa týka písania tak ťažko povedať, jednohubky majú niečo do seba, aj kapitolovky, ak sa do nich teda, človek veľmi nezamotá a všetko sa nepomotá...
ale chápem ťa, mne osobne sa to čo napíšem páči len keď to píšem a keď na to neskôr pozerám tak krútim hlavou a hovorím si, to prečo som také niečo mohla...
Ďakujem, síce ma to napadlo znenazdajky, ale som rada, že sa to niekomu páči. :)
OdstrániťTiež mám tendencie po dopísaní stále niečo opravovať a meniť a nakoniec sa mi to nezdá dostatočne dobré na zverejnenie... Tak sa snažím to po dopísaní čo najrýchlejšie zverejniť, aby som to nezmazala úplne....